Murakami: Colorless Tsukuru Tazaki And His Years of Pilgrimage

Na úvod tohto článku si dáme malý kvíz. Hlavná cena bude nežné virtuálne potľapkanie po pleci, ak uhádnete správnu odpoveď. Ako viete, vo väčšine kníh Murakamiho je možné nájsť niekoľko typických javov, predmetov, vecí, charakteristík ľudí, typov bytostí.

Otázka: V Colorless Tsukuru Tazaki and His Years of Pilgrimage sa nenachádza:
a) mačka (je jedno, či hovoriaca či nie)
b) tajuplná ženská postava
c) káva, litre kávy
d) varenie japonských jedál
e) džezová hudba
g) tripovanie medzi dimenziami, snami, realitou, predstavami a stavmi bytia

Ešte skôr, než som si prečítala prvé slová knihy, prišlo prekvapenie. V knihe vypožičanej z knižnice som našla sadu nálepiek! Nejaký tajomný rozdávač radosti ich tam nechal, vložil? Si to ty, Nálepkový fantóm? Alebo nový superhrdina - Stickerman? (Áno, mám rada pekné nálepky.)

O pár sekúnd vystriedal prekvapenie stav rozčarovania, keď som zbadala inventárnu značku na každom nálepkovom hárku s japonsko-murakamiovskou tematikou. Bolo to ako vidieť nejaké roztomilé huňaté šteniatko a nemôcť ho pohladkať. Alebo keby vám krásne gejše naservírovali plný podnos sushi, k tomu vám naliali saké a niesli vám kimono na tematické zaodenie sa. Zrazu vám však niekto zaviaže ruky a na všetko sa môžete len dívať. A potom to musíte zabaliť a vrátiť. Kruté. Neverím, že by nebolo bývalo lepšie, keby si tie nálepky vzala hoci pani knihovníčka a spravila radosť vnúčatám (alebo náhodnej sympatickej kučeravovlasej čitateľke). Alebo knižnica jednoducho rada trolluje.

A teraz ku knihe!

Achromatický hlavný hrdina Tsukuru Tazaki si žije normálnym životom japonského tínedžera. Jeho najbližšími sú štyria priatelia - dvaja chlapci a dve dievčatá. Každý zo štvorice jeho priateľov disponuje priezviskom odkazujúcim na nejakú farbu, akurát Tsukuruvo meno nie. Jedného dňa štvorica oznámi Tsukurovi, že rozväzujú všetky putá, ktoré ho k nim viažu. Nikdy v živote sa už nebudú stýkať, nikdy sa neporozprávajú, nikdy už nebudú dokonalou päticou kamarátov. Keď mu túto informáciu jeden z jeho kamošov oznámi, spýta sa Tsukuruho, či vie, prečo. Ten samozrejme v šoku prikývne a potom sa na mesiace uloží do katatonického stavu, myšlienkami a telom blízko k smrti.

Ako to už býva, na scénu príde niekto s rozumným nápadom. Síce až o šestnásť rokov po incidente, ale predsa - Tsukuruho priateľka / žena, s ktorou spáva / žena s k nemu nedefinovateľným vzťahom / Sara ho presvedčí o tom, že je vlastne nie-až-také-super, keď ešte stále v sebe nosí veľkú čiernu duševnú dieru kvôli štvorici. A že by bolo fajn zistiť si, čo sa vlastne kedysi stalo.

Tsukuru nakoniec dá na radu Sary a síce bez kytičky a bonboniéry, ale predsa - podnikne menšie a väčšie výpravy za svojimi exkamarátmi. (Toto nie je až taký spoiler, keď prihliadnete na názov knihy.)

Kniha sa číta ako poviedka. Áno - rozsah je síce viac románový a aj postáv je tam viac, ale číta sa veľmi plynulo. Na klasický jednoliaty štýl typický pre Murakamiho sa teda môžete spoľahnúť. Aj na to, že vás svojimi slovami zo stoličky veru nezdvihne až tak, ako keď ste čítali napríklad Hard-Boiled Wonderland. Ak ste od neho prečítali viac kníh, možno sa ani vy neubránite pocitu, že pseudopoetický jazyk a hlboké metafory a prirovnania stratili už akosi čaro. Ako jesenné lístie tancujúce vo víre teplého vetra, ako prchavý odlesk slnečného lúča v kvapke rannej rosy. Chápete.

Murakami recykluje sám seba, čo by samo osebe nebolo vyslovene zlé, keby sa v procese recyklácie nepremieňali kedysi hutné a úderné materiály na naťahovaciu hmotu neurčitej, šedej farby. Je tam síce tajomno, prapodivné medziľudské vzťahy a problémy, ktoré by sa dali vyriešiť dvomi vetami... No akosi pôsobí takmer všetko v knižke ako pulóver z recyklovaného plastu - viete, že je oukej, že to existuje, niekomu s inými nárokmi sa možno hodí - no vy sa neviete zbaviť pocitu, že si obliekate fľašu.

Mnou čítaný exemplár som mala vypožičaný z knižnice a bol vyrobený z príjemného druhu papiera, ktorý si tak pre seba nazývam Iluzionista. Je natoľko hrubý, že prečítaním a pretočením piatich listov získate pocit, že ste prečítali aspoň dvanásť kapitol a záložka sa posunie aspoň o centimeter smerom ku koncu.

A keď už hovoríme o konci - ten ma v knižke iritoval azda najviac. (No ok, nie viac ako tie nálepky...) Otvorené konce nie sú u Murakamiho ničím ojedinelým. Akosi sa však v ostatných čitateľských rokoch neviem ubrániť pocitu, že otvorený koniec je hádam ešte klišéovitejším ukončením príbehu, než prebudenie sa zo sna alebo stretnutie sa dvoch či viacerých postáv pri tej istej osudnej lavičke, v tom istom čase a priestore.

Ale ktovie. Keď som knihu vracala naspäť do knižnice, prihovorila sa mi staršia pani. S údivom sa pozrela na knihu, ktorú som stískala v ruke, pristúpila ku mne a roztržito začala čosi hľadať v obstarožnej koženej kabele. A potom mi povedala niečo, čo mi úplne zmenilo život...