Smells Like Wien Spirit

Dva litre plnotučného mlieka, vodka a pivo. Presne to bol proviant chlapíka, ktorý si v poloprázdnom autobuse smerujúcom z Prahy do Viedne prisadol do našej tesnej blízkosti. Jeho neurotické správanie, neustále prehrabávanie sa v šuštivej taške a zapisovanie si akýchsi zvláštnych číselných kombinácií do notesa so zažltnutými polorozpadnutými listami, ktoré by sa hádam už ani nedali recyklovať, nasvedčovalo len jednému - sedí vedľa nás blázon. Niekto, koho práve prepustili z liečebne a svoje posledné peniaze minul na lístok. Alebo geniálny vedec, umelec, skladateľ.

Keď som chodievala z Bratislavy na koncerty do Viedne, vždy som sa cítila ako keby som sa vlakom presúvala do akejsi Narnie. Nie síce takej zázračnej ako tá, do ktorej vás dostane skriňa a nie IC Franz Josef, ale čistejšej, sofistikovanejšej, so vztýčenou hlavou a až nápadne elegantnej.

Odkedy mi cesta do Viedne netrvá trápnu skorohodinku, musím si nájsť dobrý dôvod na štvorhodinové cestovanie. Že som za tri roky môjho pražského života nebola vo Viedni ani raz, svedčí asi o kvalite mojich dôvodov. No keď mal prísť David Sedaris do blízkych geografický súradníc, neváhala som. Lístok som si kúpila bezprostredne po spustení predaja a ostávalo mi už len jediné - vyčkať krátkych sedem mesiacov.

Čas letí a na to netreba ani čarovný prútik. Onú cestu autobusom sme teda prežili za občasnej šušťavej kulisy a párkrát sme cestou na hotel narazili na nášho mliečneho uja, chaoticky vy-, na- a prestupujúceho do viedenských prostriedkov hromadnej dopravy. Ako milovník hotelového ubytovania (ako isto viete, v detstve som si predstavovala svoju budúcnosť na cestách - čierna káva na raňajky a hotely boli ako z románov Balzaca) som neostala sklamaná. Ak by ste chceli niekedy do Viedne a neuvažujete o iných alternatívach ako o hoteli, odporúčam Donauwalzer Hotel všetkými desiatimi. Je to jeden z tých hotelov, v ktorom sa vám počas raňajok prihovorí majiteľka hotela a spýta sa, či je všetko v poriadku. Alebo kde sa môžete pokúsiť naučiť sa tancovať valčík na raňajkovom minikurze. A ktorý vás donúti zamyslieť sa, kde sa vo vašom živote stala tá chyba, keď sa vám lepšie existuje v hotelovej izbe než vo vlastnom byte (týmto pozdravujem suseda - multiinštrumentalistu). A za raňajkami plačem dodnes.

Hneď štvrtkový večer patril Sedarisovi a jeho An Evening with Ein Abend mit. Ak sa občas zamýšľate, prečo je okolo vás toľko nevtipných suchárov s kútikmi úst ovisnutými nadol a bez štipky zmyslu pre humor, vedzte, že je to pre udržanie rovnováhy vo vesmíre. Sedaris je totiž neskutočne vtipný („Jo, je vtipný... teda pokuď seš asociální cynik,“ ako to okomentoval môj čitateľský spolucestujúci). A ak máte obľúbeného autora a naskytne sa vám možnosť ísť na jeho čítanie, neváhajte. Keď sám autor číta to, čo napísal, je to čosi úplne iné, ako keď príbehy čítate vy. Vety majú úplne inú melódiu, dôraz sa kladie na iné slová a vetné prvky. Vety, ktoré si vaším vnútorným čitateľským hlasom prečítate smutne, on prečíta vtipne a naopak.

„Neviem, prečo sa ma každý pýta, či som umelec,“ sťažovala sa pani, ktorá nám vo štvrtok udrela do očí hneď, ako sme vošli do divadla, kde Sedaris čítal. V dave vynikala inštaláciou z aranžérskych komponentov, ktorú mala na hlave a v značnom priestore okolo nej. Bobule, kvety, listy, ba dokonca vtáky - bolo skutočne všetko. Oblečená bola v štýle gýčového etna, priam hurónsky sa smiala a kamže si sadla počas autorského čítania? Správne - za mňa. Až také rušivé to nakoniec nebolo a čítanie ubehlo rýchlosťou svetla, respektíve týždňovej dovolenky a bytia mimo pracoviska.

Ostatné dni sa niesli v duchu prechádzok a hľadania jedla. Ako alergik sa vrháte po prvej možnosti zajesť si bez nežiaducich následkov sanitkového charakteru. V tomto smere je Viedeň hotovým rajom - všetky alergény krásne označené, obsluha takisto ochotne odstráni nejasnosti bez zdvihnutého obočia, že ste jeden „z tých“. A ak zbadáte na menovke, že sa váš čašník volá Attila, máte s fajnovým špenátom nemenej fajnový pokec v maďarčine. Tényleg!

Viedeň vám nespôsobí kultúrny šok - v mnohom sa podobá Prahe (Bratislave už pomenej). Ľudia sú podobne oblečení, podobne naladení. Nie sú to tí milí nápomocní Nemci, ktorí vás ratujú, keď vyzeráte stratene a stískate v rukách mapu mesta. Takisto neulovíte za nemecké ceny drogériu a kozmetiku - takéto spontánne malé Vianoce si spravte radšej v Drážďanoch.

Hoci nie som veľký kaviarničkár, rada sa dívam na pekné, staršie interiéry. Nové kaviarne ma zriedka čímsi upútajú a pripadajú mi neútulné, rovnaké, bezduché a bez šarmu. Viedenské vychýrené kaviarne sú staršie než hipsterská kaviareň za pražským rohom, minulá doba na vás dýcha zo zariadení, stropov, čašníkov, ktorí sa nehrajú na vašich superkamošov, a krásnych babičiek a dedkov, ktorí ruka v ruke vchádzajú aj opúšťajú priestory kaviarne. (A to bez psa!) Kávy ako také (skúšali sme klasické kaviarne, nie bio-raw-eko-pražiarňokaviareň bradatého dobrodruha) sú však značne bez chuťového wow-efektu, ten sa však dá vynahradiť pojedaním pravej šľahačky prekračujúcim zdravé medze a dívaním sa hore, dole, okolo.

Vždy, keď sa dá, zájdem aj do prístupných univerzitných priestorov (a áno, zasnívam sa, myslím na študentské časy, nasávam taký ten iný, akademický vzduch a uvažujem, aké by bolo super chodiť stále na prednášky, hriať sa na slnku počas prestávok medzi hodinami a diskutovať o najdôležitejších nepodstatnostiach sveta).

Takým malým viedenským minisvetom je bezpochýb Naschmarkt. Sú tam vône, je tam jedlo, nápoje, kvety, špecialitky, olivy veľké ako štyri bežné smutné olivky z obchodu dokopy... Všetko, o čom ste nevedeli, že vám to v Prahe chýba, kým ste to neuvideli v oných farebných viedenských koridoroch úžasnosti. A sú tam ľudia. Veľa ľudí. Cestičky a voňavé chodbičky slúžia nielen vášmu presunu, ale aj sťahovaniu hladných národov. Kde-tu sa pred vami ocitne kus syra alebo klobásky napichnutej na dlhú vidličku, ktorú pred váš nos strkajú predajcovia, keď nereagujete na jeho bella, schönes Fräulein či iné nežné oslovenia. Ak ste ako introvert dávno neboli vnemovo prestimulovaní, prechádzka hlučným maškrtníckym trhom vám zaručene vybije všetky socializačné batérie a budete si ešte viac vychutnávať samotu v parku alebo pohodlnú izoláciu v hotelovej izbe. Zimmerservice, bitte! 

Predĺžené víkendy strávené v nejakom fajn meste vo mne stále vyvolávajú túžbu požiť si tam dlhšie, nájsť si miestnych kamarátov, vytvoriť a okúsiť - v tomto prípade - viedenský život. Kúpiť si električenku na rok, zažiť banálne nákupy potravín a mať viac možností pozorovať ľudí a žiť ako miestny. Každý víkend vyraziť na Naschmarkt a s úsmevom prijať obriu olivu s parmezánom nastoknutú na vidličku.

V nejakom paralelnom vesmíre určite žijem vo Viedni.

V tomto vesmíre mi však ostávajú (zatiaľ) len tie predĺžené víkendy.

Auf Wie(n)dersehen!