Keď som si v nedávnej minulosti občas spomenula na pletenie, spomenula som si zároveň na upokojujúce melodické cinkanie, rytmické prepletanie ihlíc a rúk a sústredený pohľad mojej mamky na narastajúce kusisko pleteniny. O pár dní bol hotový nový, dokonalý kúsok. A keď som mala šťastie (alebo som bola férovo v poradí), bol ten kúsok pre mňa.
Ja to zapálim. Rozpáram, potrhám a zapálim! A ten popol podupem!
Asi takto som si predstavovala moje pokusy o pletenie. Človek sa však mení a netrpezlivosť je vlastnosť, na ktorej sa aspoň v určitých oblastiach dá pracovať (zmákla som to zatiaľ v jednej - v ručných prácach. Héj, čo ten pohľad? Aj to je úspech!).
Niekedy na jeseň som začala pliesť prvú serióznu pletenú vec. Otvor na hlavu, rukáv pravý, rukáv ľavý. Chcela som všetko. (Minivestičky pre hračky, ktoré som plietla ako desaťročná, sa teda nepočítajú.) Čakala som diery, čakala som krivosť, čakala som veľa párania (ktorého som sa v menšej miere aj dočkala, heh) a čakala som aspoň trojročné snaženie sa prerušované častým odkladaním práce do kúta. Nakoniec sa v ľahkom tempe (kompatibilnom s prácou, zimnými svetelnými podmienkami a hlavne spojenom s obsesívnym správaním po tom, ako som sa do pletenia už dostala) a po troch mesiacoch zrodil môj prvý pletený pulóver.
Musím sa priznať, že som čakala hrozivejší výsledok a svetrík z kategórie „zaberač miesta v skrini“. Taký ten kúsok, ktorý istý čas toleruteje a potom, keď sa nikto (hlavne vaše svedomie) nedíva, sa ho nenápadne a s miernym pichnutím v duši zbavíte.
Nakoniec je z toho celkom prijateľný kúsok. Nositeľný dokonca na verejnosti!
Škoda len, že nám vďaka nim nenarastie ešte aspoň jeden pár rúk.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára