Rozcuchané vlásky a iné dánske lásky

Priateľstvá obnášajú a prinášajú veci rôznorodé. Môžete sa stať svedkom na svadbe, v prípade potreby (a zhody) urýchlene darovať obličku (alebo som videla priveľa filmov?), alebo dostávať na Vianoce vlastnoručne uštrikované svetríky.

Mňa jedno priateľstvo primälo k ceste na sever. Hej, Kodaň!

Vetrovka v objatí severského minimalizmu

Máj - prvý mesiac s reálnym potenciálom dobrého počasia - tradične osviežujem výletom a keď ma v destinácii čaká blízka duša, o to lepšie!

Dánsko, Kodaň a jeden svetlý bytík vo štvrti nevysloviteľného mena s jazykolamným názvom ulice. Tam býva Sju. Stala sa naším severským sprievodcom a kuchárom, ktorý sa snažil nezabiť ma. (Za zdravú stravu počas štyroch dní jej na tomto mieste ďakujem. Za sladký chai tea, obrie hranolky a večerný pohárik vína ešte viac.) Kodaň je veľmi sympatické mestečko. Predstavovala som si ho ako taký menší a čistejší Amsterdam s menším počtom turistov a menšou frekvenciou marihuanových závanov. Spolu so svojím mužom nás takmer už ako locals previedli ulicami a uličkami, kde istý Hans Christian pískajúc vykračoval a myslel na ochvostené dievčiny.

Dobrá rada, ktorá neplatí len pre jazdu na bicykli.

Pár postrehov z krajiny najšťastnejších ľudí

1. Nie nadarmo sa jednoduchým vrecovitým kusom oblečenia hovorí severská elegancia. Jednoducho to má dôvod, prečo tie krásne kvalitné kúsky vyniknú na dvojmetrových štíhlorobustných ľuďoch s vešiakovo širokými plecami a prečo sa ich stále nedarí integrovať do českých a slovenských šatníkov. (Tie kúsky, nie tých ľudí.) Vyslovene som sa otáčala za krásnymi ľuďmi v oblečení s ledabolo-nádychom (my však vieme, že si nad tým trávil tri hodiny v kúpeľni, Morten!). Amsterdamská paralela s vetrom ošľahanými vysokými bytosťami na bicykloch tu bola do očí bijúca.

Miestni sú už obrnení voči počasiu, preto si môžu v treskúcej (ehm, májovej) zime dovoliť nosiť trebárs kabát, ktorý by som si ja obliekla v letné ráno. V Kodani zo mňa vyžarovalo „som turista a nehanbím sa to ukázať“, čo v najväčšej miere zapríčinila bunda kupovaná deň pred odletom. Áno, pre Kodaň si oblečiem aj vetrovkovinu! (Ešteže to nebolo nič od Jack Wolfskin, ináč by som úplne zapadla do štýlu tety Edeltraud na výlete.)

Tá najmrazuvzdornejšia Dánka.

Kam chodia Dáni, keď je vonku fajn? Na námestie. Také - červené.

Čiary, všade čiary! A nemôžem si pomôcť, ale Superkilen mi príde ako skvelý názov pre grindtrashmetalovú kapelu. 

2. Na základe zážitkov Sju som bola pripravená na menší pôst. Nejde o to, že za cenu kodaňskej kávy si v Prahe kúpite celý obed aj s dezertom a takým sprepitným, že sa na vás čašník dokonca aj usmeje. Trochu som sa obávala škandinávskeho minimalizmu aj na pultoch potravín, ktorý umocňovalo pár nákupných príbehov, ktoré mi rozprávala Sju. V potravinách som síce nakupovať nebola, no pozitívne ma zarazilo množstvo skvelého jedla kúpiteľného ako street food, v podnikoch, kade-tade. Dánsko tiež fičí na raw / bio / vegan / whatever trende, ktorý však zdravo vyvažujú úžasné hranolky, mäso na miliardu spôsobov a sladké pečivá hypnotizujúce z výkladov.

Pobúrenie pri nahotinkách a iné, typicky dánske veci.

3. Dáni nerecyklujú. Teda nie vo veľkom, ako trebárs Nemci, alebo v súčasnej dobe celkom i Česi. Prebrázdila som pár ulíc a nikde som si nevšimla farebné kontajnery. Celkovo mi prišlo, že Dáni mnoho vecí „neriešia“. Veď koniec koncov - ako odlíšite Dánku od turistky? Dánka si na bicykel oblečie rozoviatu krátku sukňu, turistka nohavice (alebo ako to spravila nemenovaná kučeravá turistka - zopne si sukňu gumičkou). Viackrát ma obklopovali hlúčiky ľudí, ktorí sa smiali, priateľsky klábosili (a nevyzerali, že by sa sťažovali), vychutnávali si slnko, jedlo a prítomnosť priateľov.

A možno je práve táto myšlienková a podnetová nezahltenosť kľúčom k šťastiu ľudí a aj k úspešnosti škandinávskych krajín. Dánsko je vlastne ako taký Zuckerberg - tiež mu k spokojnosti stačí jedna šedá mikina. A potom sa ľahšie a lepšie rozhoduje v podstatnejších veciach a ostáva mu viac času na investovanie pocitov pozitívnym smerom.

4. Naučiť sa po dánsky je náročné a kompatibilné s malým počtom šedých mozgových kôr prišelcov. Reč pripomína zvuky, ktoré ste vydávali počas nedávnej chrípkovej sezóny, jedno kratšie stonanie znamená niečo iné, ako hlbšie a dlhšie zastonanie. Ako v mnohých cool krajinách však nie je nevyhnutné, aby ste sa domorodý jazyk naučili. Nič vám však nebráni v tom, aby ste sa zúčastnili štátom podporovaného jazykového kurzu. Ale na čo, keď na vás ľubovoľný dôchodca, maloleté dieťa či náhodný okoloidúci dokáže bez okúňania vytasiť plynulú angličtinu?

Domček, domček - kto v tebe býva?

Ako v Ríme! (Vraj.)

Nevyfotiť si tieto domky je ako v Kodani vôbec nebyť.

5. Sweet Danish Child O' Mine. Napriek údajne nízkej pôrodnosti sa to v Kodani hemžilo deťmi. Fascinovali ma tie malé, vkusne a štýlovo oblečené bytosti. Teda, ešte viac ma fascinovalo, že často bol vonku s úplne malým dieťaťom otec, nie mama. Celkovo mi prišli deti akčnejšie, rodičia im dovoľovali doslova váľať sa na zemi, špiniť si veci a občas sa s nimi aj hrali. Nezabudnem na mamu s možno sedemročnou dcérou, ako sa spolu hojdali na hojdačke a dlhé blond vlasy im viali do všetkých svetových strán. (V Prahe som cestou z letiska natrafila na otecka s dvomi deťmi. Jedno v kočíku a druhé už natoľko stabilne chodiace, že dokázalo protestovať a stáť prikované na jednom mieste. Chcelo čakať na mamku, na čo otec na chlapča zareval: „Já jsem ti říkal, maminka domů nejde! Maminka je na pivu!!!“ A keďže sa chlapec odmietal pohnúť, schytil ho otec za ruku a ťahal ho do hospody za mamkou. Kým boli vnútri, malého v kočíku nechal vonku. Onedlho sa otec a starší syn vynorili. Stále bez mamky.)

Kam nás severský vietor zavial

Nie som veľký zástanca rôznych must-see tipov a zoznamov, kam ísť, čo jesť. Najradšej by som odporučila každému nájsť si svojho „miestneho“, ktorý vás zavedie na obľúbené miesta alebo kamsi podľa vašich preferencií. (Čo však neviem, ako najkonštruktívnejšie vyriešiť. Hi, wanna be friends? cez Facebook od človeka s východoeurópskym menom asi nebude optimálna cesta.) My sme to mali skvele skĺbené, naši sprievodcovia (Sju a jej muž, inak zvaný Sjuž) nás vzali na ich obľúbené miesta i ku klasickým miestam, ktoré je fajn vidieť, ak ste v Kodani.

Ale hlavne nás vzali na bicykle! Ľadový pot a ruky zovreté v kŕči počas mojej prvej cesty vystriedalo pohodové cajgľovanie mestom. Cyklistické pruhy majú zväčša šírku riadneho a netlačíte sa kdesi na prúžku desaťcentimetrovej vyšľapanej zeminy na okraji cesty. Kolízie, aké moji cyklisticky založenejší priatelia zažívali trebárs v Bratislave cestou do práce (čo je tiež istý level dobrodružna, pred ktorým sa oplatí zakladať dobré životné poistenie), sme nezažili. Do kopca sa ide málokedy a keby aj áno - ak si prenajmete najlepší bicykel sveta alias mestský bicykel s motorčekom, predbiehate aj Dánov like a boss. (A hlavne nemáte výčitky z tej vašej mestskou hromadnou dopravou sprznenej kondičky. Teda - nie také veľké.)

Najkrajším Kodančanom... Kodaňom... Ko-Dánom? Tak ok - najkrajšieho miestneho som videla hneď v rámci piatkovej prehliadky mesta. Dokonca to ani nebol potetovaný hipster s epickou bradou, ale majiteľka Serenity Cupcakes. I keď bežné múčne veci nemôžem jesť, rada sa na ne aspoň pozerám. Malá kapkejkáreň s rozprávkovou charizmou, krásnou majiteľkou a vankúšovým posedením v okennom výklenku je ako výlet do iného sveta. Do sveta, ktorému vládnu hebké sladké maličkosti, pastelové tóny a najsladší chai tea.

Môžem tu bývať?

Prosím!

Krížom-krážom cez mesto sme sa ocitli v Bastard Café. Podnik s názvom, aký by ste asociovali so skvelými nápojmi a hranolkami z inej chuťovej dimenzie asi tak, ako „Fat Uncle Bob's Salmonella Cuisine“ alebo „Aching Stomach Bar“, ma preniesol do vysokoškolských čias. Majú tam totiž nielen najlepšie hranolky v meste (a na tie som ja zaťažená - Amsterdam by vedel rozprávať), ale voľne (a za poplatok exkluzívnejšie a novšie) požičiavateľné stolné hry. Mladí muži krčiaci sa nad kartičkami a figúrkami mi pripomenuli mojich kamarátov - matfyzákov. K Bastardovi však zašli na hru aj kamošky, skupiny priateľov a páriky na rande. Čo ma však zarážalo najviac - nikto nezízal do smartfónu počas hry a konverzácie.

Sju ma zaviedla aj do butiku dánskeho dizajnéra Henrika Vibskova, kde som sa aj ja platonicky zamilovala do krásnych originálnych kúskov. Náš vzťah platonickým asi aj ostane, predsa len - tie ceny... V Kodani môžete nájsť aj iné, (cez výpredajové dni) cenovo prijateľnejšie obchody a vybrať si z vecí, ktoré sa vám nerozpadnú po sezóne.

Hlad po móde sa aspoň čiastočne (a veľmi chvíľkovo) dá prekryť jedlom. Bogcafé je miesto kombinujúce moje dve obľúbené veci. Ak máte radi knihy, kávu a boj o miesto na sedenie (a ten pocit, keď si nájdete super miesto v podniku, ktorý sa zdal byť beznádejne plný), zájdite do Paludan Bookcafé a nechajte sa pozitívne omráčiť jedlom a poličkami prehýbajúcimi sa pod ťarchou kníh.

Malé detaily. Ale kde sú moje hranolky?!

„Vy ste ten stôl so Supermanom?“

Jedna z podôb streetfoodu v Kodani. Vyzerá to veru inak ako kebabový stánok v Komárne, že. PapirØen je veľkým zastrešeným streetfoodovým čímsi, kde si k burgru môžete kúpiť drink a sadnúť si poblíž vody. Mám rada chvíle, keď sa stále cítim nejak „vnútorne mlado“ a v obklopení dánskej a inojazyčnej vravy a za hudobnej kulisy Stone Roses mi inak ako dobre na duši ani byť nemohlo.

Počas nášho pobytu začalo byť celkom pekné počasie. Teda - ja som zhadzovala vetrovku, Dáni vytasili šortky. Tento slnkomilný národ si cení pekné počasie natoľko, že pri prvých náznakoch slnečného počasia vysedávajú na (bezplatných) lehátkach pri hipsterskej streetfoodovej tržnici, vylihujú na dekách v parkoch, slnia sa vždy, keď je to možné a nastavujú tváre a úsmevy naproti slnku.

Hocikam idem, vždy sa najviac teším na rieku, more, oceán a inú „veľkú vodu“. Je mi jedno, či fúka vietor a že sa môžem na tú krásu len pozerať. V Kodani vám cestu k moru môže skrížiť aj panna morského typu, ktorú sme zastihli v turisticky nevyťaženej chvíli a dalo sa s ňou bez problémov prehodiť pár slov.

Zopár otužilcov si dalo pár sekúnd (niektorí dokonca i minút) v Baltskom mori. Pri ňom som videla jediné kodaňské paneláky (panelák je v tomto prípade v súlade s prírodou a okolím projektovaný a postavený viacposchodový objekt s veľkými oknami). Ak by som žila v Kodani, bola by pláž mojím najobľúbenejším miestom. (A ak by tam predávali hranolky, ani by som sa odtiaľ nehla!)

Modré domky na pláži.

Ako sa dánskym deťom zoceľuje imunita.

Nekonečno.

Najlepším bodom celého výletu však bolo byť s fajn ľuďmi. Svet je naozaj malý a môžeme byť za pár hodín s tými, koho máme radi. Svet je však aj veľký a na nájdenie blízkych duší treba aj veľkú dávku šťastia. More, bicykle a hranolky sú síce super, no stokrát lepšie sú, keď máte s kým zdieľať pocit skrehnutých prstov, jamy na cyklocestách a ak máte pri sebe niekoho, kto vám pomôže s prapodivnou dánskou hranolkovou omáčkou.

Do Kodane by som pokojne šla požiť zopár mesiacov. Možno by som povyrástla a mala tiež aspoň dva metre a lýtka Vikinga.

No ak by ste sa tam dostali skôr než ja - pozdravujte Malú Morskú!