Alebo tak nejak. Túto zimu som mala jasno v tom, ako budem postupovať. Nenechám tú mrchu zimnú nad sebou vyhrať. Pohyb, jedlo, dobrí ľudia. Neskĺznem do emo-módu z toho, aká som hrozná, že nemám rada zimné športy. Prijmem ešte úprimnejšie, že sa naozaj musím s niektorými jedlami nadobro rozlúčiť. Nesmiem oplakávať kapustnicu! Strávim čas so skvelými ľuďmi, a keď bude treba, budem sa i násilne vtierať tým, ktorí sú ďaleko a našťastie aspoň online.
A dnes... Dnes už je jar. A ja vás pozývam na rekapituláciu mojej zimy.
Zhadzovanie šiat, krasopis a Vianoce
Už v novembri sa veľmi proaktívne dávam na plávanie, čo je šport, ktorý je hádam tou poslednou aktivitou, ktorú by ku mne niekto priradil. Menšia trauma z detstva (lekcia plávania v základke, ktorej špeciálna metodika spočívala v hodení malej Margitky do tmavej, temnej, studenej vody a potom lovenie malej, divoko rukami mávajúcej dievčiny z vody palicou) a nemenný, nie práve príjemný pocit z bytia v plavkách a, voilà, roky neplávania sú na svete!
Môj plán je trochu so sebou aj vybabrať. Nepatrím medzi maximálne body-positive ľudí v zmysle, že z akejsi vnútornej prirodzenosti potrebujem ukazovať kožu, a komu sa nepáči, nech sa nedíva. Nebolo to cielené, ale udialo sa to - minulé leto to dospelo do štádia dlhých nohavíc, veľkých tričiek a ľahkých svetríkov i v najväčších horúčavách. Bola som to ja, komu sa nepáčilo.
Nuž a aká lepšia terapia šokom môže byť, než spoločné sprchy verejných bazénov a šatne bez prezliekacích kabín? A potom si zaplávať s telami rôznych tvarov a veľkostí, s ktorými sa navzájom krásne ignorujete? A aj zdravé to je. Bazény pražské, privítajte vašu stratenú plavkyňu!
V novembri sa ocitám na skvelom kaligrafickom kurze, ktorý bol v štátny sviatok a v kreatívnom priestore dve minúty od nášho bytu. Majiteľka priestoru má navyše krásneho prítulného psa, takže double-win!
December frčí tempom, ktoré ani nestíham vnímať. Nemusíte byť fanúšikom Vianoc a škoricovej vône všade, kde sa vy a váš nos ocitnete, ale dni pred nimi utekajú akosi rýchlejšie. Na Vianoce však už nie som tým, čím som bývala. Preč sú tie časy, kedy som v septembri mala nakúpené a vyrobené darčeky a október som trávila konceptmi a napokon tvorením prianí naostro. Nedávam to.
Prichádza mama a nadčasy v práci, v obývačke stojí stromček a vonku je sivo a bez snehu. Dávame si posledného svařáka deň pred Štedrým dňom, ťahám mamu a zvyšok gangu na varené víno so sušenou slivkou od Vinářství Kubík, ktorému ešte pred príchodom mamy napíšem správu, či budú naozaj otvorení ešte 23., pretože potrebujem zoznámiť ich najlepšie varené víno s mojou rodinou. (A aj vás ostatných, lebo je naozaj úžasné!)
Neviem, či je to nejaký bumerangový efekt z minulosti, ale mnoho mojich blízkych ma prekvapuje vianočnou poštou. Som veľmi dojatá. Toľko skvelých ľudí, na ktorých mi záleží a ktorí majú radi mňa. Naša poštová schránka je ako Narnia, spája ma s mojimi blízkymi, ktorí skrz kartičky a darčeky cestujú za mnou.
Temný začiatok roka
Najviac sa obávam januára. Tento pondelok mesiacov mi priniesol doteraz najhoršie správy a udalosti života, a i keď som sa tomu snažila vyhnúť, nedalo mi nemyslieť na to, čo sa udeje tento rok.
Tohtoročný január ma znova utvrdzuje v tom, že na zime mi najviac vadí nedostatok svetla. Tma, všade tma, stále tma. Našťastie sa mi plnohodnotne rozhýbe ľavá ruka (téma na separátny článok) a darí sa mi tvoriť si i za tmy pekné večery a popoludnia.
Moja obľúbená cvičiteľka jógy Adriene prichádza aj tento rok s januárovým programom. Milujem odškrtávať si veci zo zoznamov a každodenné cvičenia jógy mi pripadajú ako adventný kalendár. Akurát po advente a so zdravším vplyvom na vaše brucho. Teším sa na okamih, až docvičím - to už bude február! Jar za rohom!
Január ostáva svojej povesti verný a jeho negatívno zasiahne mnohých mojich blízkych a tým pádom i mňa. Nemocnice, pracovné stresy, zlé správy.
Verte mi, že niet krajšieho dňa ako toho, ktorý uplynie bez telefonátu, kedy vám oznamujú zlé správy. Ľudia si myslia, akí sú šťastní, keď sú niekde na cestách, keď si kúpia byt, keď si vyjednajú tých pár percent naviac do platu. No aké je úžasné, najkrajšie - líhať si večer do postele s vedomím, že sa vaši blízki majú dobre, že zdravie slúži alebo je na ceste zlepšenia! Šťastie nesúvisí ani s prácou, ani s tým, či cestujete na koniec sveta alebo na konečnú metra, ani s uhlopriečkou vášho televízora. (Radšej prestanem filozofovať, aby som na seba nezoslala hnev čínskych mudrcov. Nuž, nový Konfucius zo mňa zrejme nebude.)
A už len zhrniem symbolický záver mesiaca. Ráno rozliata káva na obrus vyšívaný mojou babkou (zachránený vďaka rýchlej reakcii, dnes túto nehodu pripomína len ľahká mocca-aróma látky). Večer (áno, v ten istý deň!) rozliate víno na môj desaťmesačný notebook (kupovaný v duchu však raz za päť rokov si ho kupujem, môžem si kúpiť jeden z tých drahších!). Notebook úplne zachrániť nejde, no nečakane je zachránená aspoň moja faith in humanity a nezištné dobro.
Obe rozliatia sa udejú v deň znovuzvolenia prezidenta Zemana. Nie je to teda štatisticky megadepresívny Modrý pondelok, ale nedeľa, ktorá mu šliape na päty. Ja viem, noťas je len vec, ale mám k nemu predsa len citovú väzbu. Nie je práve príjemné googliť a pozerať si pofidérne stránky pražských opravárov notebookov používajúcich Comic Sans a so sadzbami neskutočných výšok. Preto je skvelé odniesť ho k dôveryhodnému známemu. Ozve sa mi totiž kolegyňa, ktorá býva za rohom a ktorá je vydatá za počítačového mága. Keď čítam jej správu, skáčem od radosti a mám prvý raz pocit, že v Prahe niekoho poznám a som tu viac doma. Ďakujem, E&M!
Február - poriadna zima, mráz a slnko zas
Zima je tento rok veľmi dlhý čas slabotou. Zem nezamŕza, ľudia sú chorí, v niektoré dni je i nad desať stupňov. V našej záhrade doma na Slovensku vyrastajú prvé výhonky narcisov. Je preto celkom osviežujúce, že sa v priebehu februára dostavuje pravá štipľavá zima. A celkom ma to aj upokojuje pretože som sa bála, že celá zima bude takáto meh a tá pravá príde v apríli.
Kupujem si lístok na júnový koncert Arcade Fire. Investujem do pekných letných zážitkov a do tešenia sa na veci budúce.
Cez víkend nasadáme na autobus do Toužimu a fotíme fotky mňa v čiapke, ktorú som si uplietla. Praha je super, ale iné dedinky, mestečká a mestá Česka sú úžasné. Toužim bol takmer ľudoprázdny, keď sme sa presúvali jeho ulicami a nikto nás nerušil, keď sme fotili industriálne fotky a strácali cit v končatinách.
Koniec februára veľmi ohavným spôsobom naštartuje udalosti na Slovensku i vo svete. Zavraždia novinára a jeho snúbenicu a mnou to otriasa. Čítam si rozhovor s Jozefom Karikom, známym autorom kníh z mafiánskeho prostredia. Vraví, že tak, ako to bolo a je na Slovensku, by to v knihe nikdy nevykreslil. Vraj je to také pritiahnuté za vlasy, že by mu to nik nezhltol. V realite napokon musíme hltať veci odporné a neuveriteľné. Protesty sú aj v Prahe, kolegovia sa ma v rôznych jazykoch pýtajú otázky, ktoré zhrňuje azda najlepšie What the fuck is happening?
Veľmi ťažko sa mi to vysvetľuje, preto radšej často vypínam správy, live-blogy a živého zahraničného spravodajcu, ktorý sedáva so mnou v obývačke. Už to neviem vstrebávať.
Marec - starec sa nepobral
Notebook je sčasti spojazdnený. Všetko fičí, až na jeden detail... Stále pracujem s nefunkčnou obrazovkou notebooku a neviem sa rozhodnúť, ako ďalej. Najviac mi situáciu sťažuje pocit, že to aj tak nie je až taká priorita.
Rozdajú sa Oscary a ja rozdám v rámci jarného upratovania a čistenia priestoru niekoľko nepoužívaných predmetov. Registrujem sa na darcovskej webstránke. A ozvú sa prví ľudia. Za nevyužitú látku dostanem pomaranč a otázku, kde to vlastne pracujem, keď tak pekne píšem aj v správach neznámym, za „tombolovú dekoratívnu fľašku“ dostanem keksík, ktorý posuniem ďalej. Výmenná ekonomika sa mi dostáva pod kožu a robí priestor v mojom domove.
Prvý raz v živote navrhujem, strihám a šijem rukávy. Spĺňam si novoročné predsavzatie, že tento rok pôjdem na koncert sláčikového kvarteta a zážitok v Mestskej knižnici je dychberúci, napĺňa ma radosťou. Kvarteto v druhej časti dopĺňa komorný balet a stávam sa svedkom Dokonalosti. Domov odcupitám. Dá sa na staré kolená naučiť tancovať balet?
Koncom mesiaca natešene sledujem predpovede počasia. Odchádzam totiž domov na slovenský juh. Odpočinúť si, zažiť jar a zostarnúť. (Kto mal tridsať v piatok tridsiateho marca, čo bol zároveň aj sviatkom? No kto?) Predpovede počasia sa nenapĺňajú, zimný kabát ku mne pomaly prirastá a zo sľubovaných slnečných dvadsiatich sa stáva zimných x stupňov. Hocikoľko to bolo, jarné to veru nebolo.
Pokazený počítač som odniesla mamke, ktorá skladovala obrazovku navyše a odišiel jej desaťročný starúch, ktorý používala. Externá obrazovka fungovala dokonale. Ešte som vtedy netušila, že aj normálna obrazovka notebooku začne znova fungovať dokonale, a to v deň, kedy si v Prahe v obchode vyzdvihnem nový počítač.
Doma bolo skvele. Ako vždy. Ja neviem, asi už definitívne starnem, ale najviac si viem oddýchnuť v tom malom svete, kde som vyrastala. V deň odchodu naspäť do Prahy mi je konečne prvý raz teplo. Škoda len, že sa toto nedeje v našej záhrade na vieske, ale na predstaničnom námestí v Nových Zámkoch. O chvíľu nastupujeme!
Do Prahy prichádzam na otočku, no už cítiť vo vzduchu zmenu. Tú cez deň ešte nestíham dostatočne silno postrehnúť a nasať - do Stovežatej prichádzam večer a na druhý deň ráno odlietam na výlet do Lotyšska. Po chladných dňoch doma klesli aj moje očakávania od tohto výletu na bod mrazu. Na Slovensku boli teploty síce nízke, ale v Pobaltí mali miestami aj mínusové znamienko v predpovediach. Zabalila som si znova zimnú bundu, vlnený pulóver, čižmy a čiapku, ktorú som si uplietla vo viere, že ju plnohodnotne využijem budúcu sezónu. (Človek mieni, Riga mení.)
Veruže neviem, či ma nejaký výlet prekvapil takto pozitívne, ako to spravilo Lotyšsko. Bolo mi veľmi dobre na duši a tak správne ubolene na tele. A keď nám snežilo na pláži a môj zimný kabát dostal extrémnu exkrementovú dekoráciu od jednej z nadrozmerných miestnych čajok, vedela som, že je to posledný vtip, ktorý si zima robí na môj účet.
V prvé májové dni už môžem hádam s istotou povedať, že zima zimná je nadobro preč. Aspoň na pár mesiacov. Je to veľmi divné, tento medzičas medzi jarou a letom. V podstate ani nie je medzičas, ale skôr leto, ktoré veľmi nešikovne brzdí vlastný šialený rozpuk.
Píšuc tieto riadky si uvedomujem, že nado mnou zima nemá takú moc, akú mala kedysi. Neviem, kam sa podeli depky z tmy a dlhých zimných dní. Hnev na seba, lebo zo mňa nikdy nebude lyžiar. Zúfalstvo z toho, že svetlé chvíle dňa trávim v práci.
Nastal pre mňa zmier so zimou? Či samej so sebou? Alebo s tou veľmi presne mieriacou čajkou? Netuším. Ale to najhoršie je, zdá sa, nadobro preč.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára