Lotyšská jar - Riga, repa a zasnežená pláž

Dala som si dva týždne prázdnin. Predveľkonočné južné Slovensko a päť dní v Lotyšsku. Pomysleli ste si práve, že je to celkom zvláštna výletná destinácia a že prečo do Lotyšska, keď sa dá do Španielska, do Talianska, jednoducho kamsi za slnkom a teplom? Áno, vlastne ani neviem, aká sila nám našepkala kúpu leteniek do Rigy, ale po výlete môžem povedať - bolo to skvelé rozhodnutie!

Let do Lotyšska je síce len dvojhodinový, majú však už posunutý čas. Mali sme tam teda o hodinu viac a o pár (no... pár, ehm) stupňov menej, než v Prahe alebo doma na slovenskom juhu. Už pred výletom ma celkom znepokojovali predpovede počasia. Krásnu jar sme mali mať už doma pri Dunaji, no nekonala sa. Teda áno - v deň nášho odchodu do Prahy. V Stovežatej sa tiež zjarnievalo, ľudia popíjali na Náplavke, odkladali zimné bundy... Presne tú a vlnený pulóver a teplý šál a čiapku som si zabalila ja do Rigy. A verte mi, zišli sa!

Ako teda taký výlet v Rige môže vyzerať? Zážitkov mám veľa, dojmov tiež, pocitov habadej.

○ Ubytovanie - spokojnosť. Bývali sme v Islande Hotel a veľmi odporúčam. Na ostrovčeku Kipsala, za dobrý peniaz kvalitné ubytko a raňajky úžasné! Práve tu som prvý raz v živote raňajkovala misku šľahačko-tvaroho-neviemčoho a dodnes neľutujem. A práve tu nás ubolené nohy po celodennom chodení primäli k využitiu minibaru v izbe a dodnes ľutujem. Ale aspoň som sa naučila, že vskutku existuje aj zlé víno.

○ Jedlo - prekvapenie. Zvyknem mať veľké stresy pred cestami do zahraničia, pretože nikdy neviem, nakoľko sa budem vedieť plnohodnotne stravovať. Žiaľ nepatrím medzi ľudí, ktorí dokážu fungovať na jednom jedle denne, prípadne celodenne výletovať iba s raňajkami v bruchu. Mne hlad kazí náladu, strpčuje výlety, nevládzem chodiť, myslieť a radovať sa.

Čo si vy predstavíte na typickom lotyšskom stole? U mňa to boli nakladané ryby, cibuľa, koreňová zelenina a kadejaké iné asociácie na smutný stôl. Netušila som, že majú toľko variácií mliečnych výrobkov, sladké, slané, tekuté, našľahané. Kefíry, jogurty, smotany, tvarohy. A prehĺbila sa moja láska k červenej repe na sto spôsobov. Cvikla, na teba som si zvykla! 

Ovocie a zelenina mali úžasnú chuť. Neviem, či sme mali šťastie, ale tie černice, tie maliny! Všade voňali a chutili.

Pred odletom sme sa prešli aj na miestny trh, ktorý tvoria štyri staré vzducholoďové hangáre. Škoda, že sme museli brať ohľad na batožinu a na skutočnosť, že by asi nebolo ideálne prepravovať v príručnej batožine filety z rýb a nakladanú cviklu. Úprimne - netušila som, že pobaltská diéta je taká rozmanitá a zdravá, plná čerstvých rýb, ovocia a mliečnych výrobkov.

○ Kaviarne a reštiky. Pred odletom som si spravila rešerš a nebolo také ľahké nájsť reštaurácie, ktoré by boli na rôznych portáloch označené za bezlepkové. (Nemám intoleranciu na lepok, ale alergiu na pšenicu, a bezlepková kuchyňa je občas mojou spásou.) Aj reštaurácie v Rige, kde sa ľudia s potravinovými alergiami a intoleranciami v pohode môžu najesť, sa neprofilujú vyslovene ako miesta, kde sa najedia ľudia s obmedzeniami. Treba preto čekovať menu a jedálne lístky, lebo všade majú niečo nemúčne. 

Lotyšská kuchyňa je mliečna, rybová a zelenino-ovocná. Dobre sa mi tam stravovalo, naozaj. A neboli to len nejaké riešenia "len, aby som mala plný žalúdok", naozaj mi jedlá extrémne chutili a uvedomila som si, že v mojom živote je akútny nedostatok spomínanej cvikly. 

Najviac sme chodili do LIDO, čo je sieť lotyšských reštaurácií, kde si sami môžete pokombinovať veci, nabrať menší i väčší šalát podľa vašej chute a taktiež podľa ľubovôle spájať rôzne hlavné jedlá a prílohy. LIDO je asi aj dôvodom, prečo v Rige nemajú na každom kroku americké fast-foody. Ach, tie ich nakladané šampiňóny... Pobočky LIDO sú zároveň veľmi strategicky rozmiestnené, takže keď sme sa večer vliekli s bolesťami celého tela z výletov, zašli sme na šašlik s kefírom do toho na stanici. A áno, s radosťou rozprávam, že som si najviac pochutnala v staničnej reštaurácii! 

V prvý deň sme skúsili aj miestny burger-place Street Burger, ktorý ponúkal aj bezlepkové hamburgery. V mysli som si to už dlho predstavovala... mmm, konečne sa zahryznúť do burgera. Poviem vám, so sypkou nechrumkavou bezlepkovou žemľou nie je ani ten bezlepkový burger taký super, smrk. 

Na prvú večeru sme zašli do reštaurácie, z ktorej sa vykľula pomerne luxusná záležitosť. Niekedy zabolí, keď zaplatíte za večeru pre dvoch toľko, ako za nový pár topánok, ale toto... bola Dokonalosť. Reštaurácia sa volala Domini Carnes a chuťovo a esteticky dokonalejšie jedlo som doposiaľ asi nejedla. 

Kaviarensky sme sa veľmi nevyžívali, ale na moje veľké prekvapenie som si v našej obľúbenej BakeBerry mohla dať zákusok! Na sladké už veľmi nie som, ale tomuto sa nedalo odolať. Káva a zákusok, kedy som ja toto naposledy mala? A okrem toho bolo v BakeBerry dobre, pohodovo, káva skvelá.

Na rôznych cestovateľských webstránkach spomínajú ľudia priateľské mačky Rigy a okolia. Legendy sú pravdivé, priatelia.

○ Mesto - pohoda. Súdiac podľa ľadových krýh na rieke a zvyškov snehu v parkoch bola v Rige ešte nedávno krutá zima. Vrcholná turistická sezóna sa ešte nezačala a ocitli sme sa v pokojnom, prebúdzajúcom sa meste. Nedokážem slovami opísať tú príjemnú atmosféru panujúcu v malebnom pobaltskom mestečku za každej dennej hodiny, ale veruže nie raz som si predstavovala, že by vôbec nebolo zlé bývať v Rige. Aj som veru ľutovala, že som za vysokoškolských liet nešla do Lotyšska aspoň na semester študovať.

Mimochodom, v meste sme nevideli takmer žiadnych hipsterov! Možno boli ešte zalezení doma v teple pri iced matcha latte, ale ani v podnikoch, ani v meste ich veľa nebolo. Zvláštne.

○ Výlety do okolia - krása a boľavé nohy. Ako aj za predošlých výletov, neostávali sme len v meste. Dva dni sme nasadli na vlak a navštívili sme more a lesy. (Vlaková preprava je mimochodom veľmi lacná a za cestu vlakom k moru zaplatíte menej, než za šálku kávy.) Prvým vlakom sme sa odviezli k moru a na ďalší deň sme sa vybrali za hradným dobrodružstvom. 

Jūrmala (doslova pláž, je to vlastne zoskupenie niekoľkých obcí, ktoré ležia pri pláži) bola kedysi vychýreným letoviskom, kde trávili pohodové dni komunistickí pohlavári. I oni si predsa potrebovali odpočinúť od komunizovania. Dodnes počas prechádzok na pláži natrafíte na kedysi pyšné, dnes už často schátrané kúpeľné domy. Sovietsky monštruózne stavby kontrastujú s tradičnými drevenými domami, v tejto oblasti až vilami. Pláž je biela, piesková a počas našej návštevy bola takmer prázdna. Možno i preto, lebo práve snežilo, neviem, len tak šípim. Nám a čajkám to však nevadilo a pár kilometrov po pláži sme si veru dali.

Keď sa sneh premenil na dážď, dorazili sme k jurmalskej prírodnej rezervácii. Decentná cestička z drevených schodov a dosiek viedla skrz park a parádne sa tam prechádzalo. Aj tu sme boli sami.

V deň hradného výletovania som si zabudla v hotelovej izbe balzam na pery, v batohu som si však našla taký farebný. Preto vyzerám na všetkých fotkách podivne upravene a vyčančane, i keď zo mňa miestami stekal pot prúdom (tie prekliate schody!) a čižmy som mala až zahanbeniahodne zablatené. V tento deň však nastal totálny obrat v počasí - modrá obloha, slniečko, teplo.

Videli sme tri hrady v rôznom stupni rozpadu, stretli sme ďalšiu z priateľských mačiek Lotyšska, previezli sme sa jedinou nadzemnou lanovkou v Pobaltí, videli sme strašne starú jaskyňu, kde turisti vyryli prvý odkaz už v sedemnástom storočí. Grázli, čo?

Sigulda, Krimulda, Turaida. A lanovka.

 ○ Priestory pre ľudí. Nedá mi nespomenúť jednu zásadnú vec, ktorá v nemalej miere prispela k pohodliu počas lotyšskej dovolenky. Toalety. Všade, väčšinou zadarmo. Na malých, rozprávkových udržiavaných staničkách a dokonca i v lesoparku, krásne zasadená do prostredia ako zelená latrínka. V ktorej bolo čisto a toaletný papier. V strede lesa. 

Všeobecne ma prekvapili ľudské, dômyselné a nečakané veci, ktoré sme objavovali len náhodou. Keď sme sa viezli lanovkou k hradu Krimulda, museli sme zastať v strede nadzemnej lanovej dráhy, pretože sa pod nami, vedľa nás, popri nás... teda VŠADE natáčalo čosi nápadne pripomínajúce nemecký seriál Cobra 11. Stuhla mi krv v žilách, ale aspoň som si všimla medveďa, ktorý objímal vrcholok vysokánskeho stromu pri nás. Naozaj tam bol umelý méďa, nie je to len výplod mojej výškofobickej mysle! 

Ak sa teda vyberiete do Pobaltia, zabaľte si niečo teplé a odhoďte predsudky, nažhavte žalúdky, objavte kadibúd... no, chápete.

A dajte si cviklu!