Dnes päť dôvodov, prečo je tento blog pre mňa dôležitý, prečo jestvuje a ako a kedy ma zachraňuje z rôznych šlamastík.
1. Prvý človek, ktorý kedy veril v moje schopnosti rôzneho druhu a neskutočne ma podporoval, je moja mama. Ahoj, mami! Doteraz si spomínam, ako ma chcela vidieť písať fejtóny pre nejaký uvedomelý ženský časopis (bolo to v dobe, kedy sa v Eve a spol. ešte dali čítať články, resp. sa v tej záplave reklám nejaký text aj dalo nájsť a to nielen lupou... Takže zhruba pred sto rokmi). Nech sú fejsbúkovské algoritmy hocijaké a nech ma hoci vidí aj tri a pol ľudí za mesiac, články pre mamu budú vždy!
2. V bežnom živote sme už dosť kontrolovaní. Niekto je vo svojom povolaní slobodnejší, niekto má striktne dané, čo má ako robiť - či už ručne, alebo napríklad v Exceli alebo v prezentáciách. Občas máme dané i to, čo hovoriť, ako hovoriť a prehĺtame slová, niekedy aj myšlienky. (Môj pohľad smeruje na vás, milí priatelia v korporátnych zamestnaniach.)
Tu môžem napísať hocičo. Hocijako.
Chcete dôkaz? Idem na to.
Slaný karamel je hnuuus!
3. Archív spomienok. Mám veľkú radosť, keď sa niekto inšpiruje vecami, ktoré sa v tomto minipriestore nachádzajú. Fakt obrovskú. Dokonca ľudia skúšajú aj chai latte, prvý raz v ich životoch! Nechávam však na ľuďoch, čo si z tohto všetkého vezmú. (Občas trebárs vezmú do rúk po rokoch ihlice, občas vezmú frajerku do nejakého podniku z chaitestu.)
Čo je však super na tom, keď píšete len o tom, čo je pre vás dôležité, je to, že si časom vytvoríte krásnu databázu spomienok, úspechov, radostí, zážitkov a možno i menej pekných vecí, o ktoré ste sa potrebovali v menšej či väčšej miere podeliť. Alebo sa vám podarilo schovať niečo zlé a smutné a viete to len vy.
Budeže to čítania na dôchodku!
4. Small-talk zachránený! Ak patríte medzí nás podivínov, ktorí po pár minútach úpornej snahy o konverzáciu a kontrolu nad telom, ktorého reč naznačuje jediné (chcem utiecť!!!) pozerajú do zeme a listujú v mentálnej zložke s názvom Nevinné a nepodstatné témy, začať hovoriť o blogu je našou záchranou.
Ak ste zároveň introvertnej povahy, určite vám je známe, že okamihy, kedy sa nevieme vykoktať počas rozhovorov o počasí, o víkendových plánoch, či povíkendových aktivitách, sú vyvažované rozhovormi o veciach, ktoré sú pre nás dôležité a vidíme v nich zmysel. Naše nadšenie je pretavované do spôsobu, akým o nich hovoríme. Vášeň, iskričky v očiach. Poznáte.
Blog je mojím ideálnym privodzovačom iskrenia v rozhovoroch.
 |
| Superhrdina Blogman, záchranca v divných situáciách a silených rozhovoroch. Kam sa hrabe Superman... |
Pár príkladov z mojej vlastnej praxe:
Otázka: „Hej, čo budeš robiť cez víkend?“
Moja odpoveď: „Vieš čo, popracujem na blogu, pár článkov mám rozpísaných.“ Vezmete si kávu, pozriete sa na hodiny na stene, zatvárite sa, že máte niečo podstatné na práci a odkráčate.
Otázka: „To je ale hrozné / skvelé / teplé / sibírske / o ničom počasie dnes, však?“
Moja odpoveď: „Mňa takéto počasie veľmi inšpiruje k písaniu a práci na blogu! Dokonalé tvorivé pozadie!“
Otázka: „... ták, a teraz sa všetci v miestnosti predstavíme a každý povie jednu zaujímavosť o sebe.“
Moja odpoveď: „Bla bla, opakujúce sa frázy. A rada pracujem na blogu, písanie je fakt super. Píšem o pletení, šití, o cestovaní, o kadečom, čo sa mi pritrafí...“
5. Ja skrátka milujem písať.
Všetko, čo napíšem, pre mňa predstavuje čosi MOJE, niečo, do čoho mi nikto nekecá (keď, tak len v konštruktívnom smere. Mávam môjmu korektorovi a hosťujúcim prispievateľom.). Je to niečo, čo mi pomáha usporiadať si myšlienky v tomto chaotickom svete plnom nepochopiteľných vecí. Je to môj ochranný štít duševného zdravia.
A kde inde by som mohla napísať článok o pletení a ešte k tomu nafotiť sériu industriálnych fotiek, ha?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára