Čiapka, malíček a príbeh o tom, ako som znova bezbolestne plietla

V živote som (klop-klop-klop) nemala vážnejší úraz a tobôž nie na chate. (Poznámka pre tých mladších - nie na čete, ale na chate ako na chalupe, na výlete, v tom špecifickom časopriestore, kde je poblíž les, voda a guláš.) Až na staré kolená sa mi stalo osudným jedno štiavnické ráno, kedy som sa rozospatá šuchtala dole asi najnudnejšími a najbezpečnejšími chatovými schodami na svete. Svoje rána mám rada skoré, čerstvé a triezve - nebol preto v hre žiaden gumidžús s grádmi a jeho dozvuky. Jednoducho zlý polkrok, šmyk vedľa, polovičný uhol došliapnutia mimo... A už som letela.

Stihla som sa zachytiť o... ani neviem čo. Celá tiaž môjho tela vymršteného šmykom sa ocitla na jednom malíčku. Ktorý skončil v tejto polohe:

Pre až smiešnu pružnosť mojich kĺbov, šliach či prstov sa prst nevylomil, neodlomil a ani nezlomil. Čosi sa v ňom však natiahlo a sťahovalo sa to do pôvodnej podoby dlho. Veľmi, veľmi dlho.

Nebola by som si myslela, že jeden malý malíček odstaví od bežnej prevádzky (hlavne od tej spojenej s jemnou motorikou) celú ľavú ruku. A keď je chorá jedna ruka, aj tá druhá sa musí prispôsobiť.

Neplietla som. Dlho. Až tak, že mi to bolo nemilé a nepríjemné.

Mala som pripravenú ideálnu priadzu na letné pletačky (in your face, spotené ruky!) a ideálny vzdušný vzor. Plány, plány, plány.

Presúvame sa časovo vpred o pár mesiacov. Jeseň. Prst bolí pred búrkou. Ruka bolí po dlhšej práci s počítačom. Už však funguje, chytá ihlice a pomaly sa znova zlaďuje s pravačkou do klasického rytmu cinkotania ihlíc.

Prvá poúrazová pletenina vznikla túto zimu a je to čiapka. Táto, ktorú vidíte na fotkách a nezvykle i v bežnom živote na mojej hlave. (Áno, na svete JE čiapka, ktorá sadne na moju makovičku kučeravú!)

Z čiapky sa veruže radujem. Vznikla na piatich ihliciach, čo je asi môj najobľúbenejší spôsob pletenia. A je to moja jediná čiapka, ktorá je taká príjemná na nosenie, že mi nepripadá, že je moja hlava zabalená v šmirgľovom papieri či obalená sklenou vatou.

Mäkkosť, hebkosť a jemnosť. Čo viac si priať do chladných zimných dní? (Okrem zdravia, slnka a objavenia zrýchľovača príchodu jari teda.)

Ešte by som chcela podotknúť, že stať sa snehobielou nepatrilo medzi projekty tohtoročnej zimy, no predsa sa mi podarilo dokonale kontrastovať s farebným prostredím.

Ale už keď ma v práci nazvali Morticiou, je najvyšší čas na príchod jari.