Posledné roky nenachádzam novoročné slová. Prídu mi také... slabé, nevýstižné. Toľko sa toho môže pokaziť, toľko zlých vecí obrátiť život naruby úplne nečakane. Ľudia, aj tí „moji“, sa majú dobre, sú spokojní, šťastní a plánujú. Ale čo ja zmôžem proti všetkému, čo na nich číha za rohom? Akú silu môžu mať moje priania voči takýmto veciam? Ako môžem hocikoho ochrániť iba poskladaním písmeniek?
*
Za uplynulý rok som dostala viacero tipov, čo sa tohto blogu a blogovania ako takého týka:
- píš častejšie, musíš aspoň dva texty za týždeň uverejniť,
- píš kratšie vety a dávaj viac obrázkov, ľuďom sa dnes už predsa nechce čítať,
- nadpis, nadpis! Máš ho dosť chytľavý?
- tie zátvorky, musí to byť?
- komentuj iné blogy, aby si ťa všimli iní blogeri a ich komentujúci. Chápeš? Musí ťa byť vidno!
Pravda je taká, že s týmto priestorom som nemala nikdy iné ciele, než písať, o čom sa mi zachce a ako a kedy sa mi zachce. A nemala som iné očakávania ako to, že ho bude čítať iba moja mama. (Ahoj, mami!) A možno sestra v rámci
Každému, kto zablúdil na tieto moje skromné stránky, ďakujem za podporu, za spätnú väzbu, za krásne reakcie. Niekto posunul článok priateľom v zahraničí, niekto si prečítal knihu na základe mojich slov, niekto ukázal a odkázal babičke, že aj nedôchodcovia štrikujú a šijú. (A to aj v piatky večer!) Neviem ako vám, ale mne toto príde ako tá najkrajšia odmena a spätná väzba.
V dnešný deň to viem už len nepoeticky a stručne: Prajem vám, priatelia, veľa zdravia a síl. Aby ste si vedeli užívať a vychutnať veci pekné. A aby ste vedeli čeliť všetkému menej peknému, čo na vás spoza rohu vybafne. A aby ste ani na prvé, ani na druhé, neostali nikdy sami.
To ostatné je vo vašich rukách. (Alebo to zbadáte a nájdete nečakane, medzi zátvorkami.)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára