Vďaka Goodreads viem, že som v roku 2017 prečítala 39 kníh. Málo? Veľa? Na niektorých superčítačov sa nechytám (sto kníh za rok? Whaaat?), ale asi to nie je ani také zlé. Sú ľudia, ktorí prečítajú možno tak motivačný nápis na hrnčeku a oznamy na vývesných tabuliach ich bytových domov. A sú spokojní.
Pre mňa k celkovej životnej spokojnosti knihy dozaista patria. Odjakživa pre mňa predstavovali možnosť aspoň na chvíľu žiť v iných príbehoch než v tomto mojom aktuálnom. Časom mi pribudla akási otvorenosť a čítam aj rôzne haluze a veci, ktorými sa v podstate týram do posledného slova (áno, som jeden z tých, ktorí veci musia dočítať - veď čo ako sa to posledných desať strán zmení v skvelú knihu, knihu môjho života?). Veľmi ma nezaujímajú recenzie, nedokážem čítať klasické formáty podľa schémy citát z knihy - kópia z wikistránky autora - ďalší citát z knihy - moje vyvodzovanie si, čo tým autor myslel.
Čítam, keď je času menej, hlava a všetko na nej bolí a oči sa mi zasekávajú na bielych miestach medzi slovami. Čítam, keď je život pokojnejší a dá sa spomaliť alebo dokonca roztopašne čítať dve knihy naraz. Celý rok som vám o mojich dojmoch písala krátke miniohlasy, dnes vám prinášam výber mojich siedmich knižných naj 2017!
Kniha, ktorá vyvolala zmiešané reakcie
Veľmi divným čítaním bola pre mňa kniha Mischling od Affinity Konar. Wiki-fakty sa stretli s literatúrou pre mládež a vzniklo z toho rozporuplné dielo, mnohými ospevované, mnohými označované za knižné torture porn.
Verím tomu, že si autorka dala prácu s rešeršami (využila všetky vygoogliteľné detaily o živote v osvienčimskom vyhladzovacom tábore) a tiež, že to s knižkou myslela dobre. Ešte aj ten lyrický jazyk využila, aby to nebolo strohé.
Niektorí čitatelia označili Mischling za silnú knihu, mne osobne príde najsilnejšia, najkrutejšia a najotrasnejšia realita. Tento vymyslený príbeh o dvojičkách Perle a Staši je banalitou oproti skutočnosti, faktom, reálnym tragédiám tohto temného obdobia histórie a ľudskosti. V týchto témach zostávam pri literatúre faktu.
Kniha, ktorá bola najväčším sklamaním
Na staré kolená už netrpím onou čitateľskou aroganciou, nedvíham obočie pri väčšine kníh a nesúdim ľudí podľa toho, či si radšej prečítajú Dostojevského alebo memoáre dvadsaťročného youtubera. Každému to svoje. Čo ma však stále napĺňa skepsou, sú rôzne motivačné knihy, divné návody ako zlepšiť seba a svoj život pomocou osvedčených rád.
V postate to nebolo až tak sklamanie, očakávania som vysoké nemala, ale poviem vám... Ešteže je Steal Like an Artist od Austina Kleona malá, tenká a spolovice tvorená obrázkami. (V druhej polovici recykluje myšlienky iných a svoje... dokola.)
Komu táto knižočka mala pomôcť, naozaj netuším.
Najlepší knižný moment
Prvým je rozhodne okamih, kedy ma moja dobrá priateľka Alba poprosila o odporúčania kníh. Nikdy som na excelovskej tabuľke nepracovala s takým nasadením a nikdy som na žiadnu tabuľku nebola takáto hrdá!
Druhým okamihom bolo, že som konečne stihla zájsť na Pražský festival spisovateľov. Deň pred udalosťou v krásnom sále Senátu (o.i. priestor s úplne hroznou akustikou) som si vyzdvihla knižnú výhru v Goetheho inštitúte. Totiž, správne som si tipla, kto vyhrá ocenenie Deutscher Buchpreis a ešte ma zo správnych odpovedí aj vyžrebovali. Knižku som si zbalila aj na spomínaný festival, keďže Robert Menasse bol jedným z hostí.
Po rozhovore a autorskom čítaní sa Menasse kamsi rýchlo vyparil. Napokon sme ho - osamelého a s pohárikom šampanského v ruke - stretli vonku pofajčievať. Nikdy som nebola lapač podpisov, ale ako lepšie nadviazať rozhovor so spisovateľom? Tak sme za začínajúcej pražskej zimy pokecali o jeho novej knihe, o tom, ako v ňom zlá akustika sálových priestorov vyvolala Schweißausbruch a ako bude berlínske alternatívne divadlo čítať celú jeho knihu v niekoľkohodinovom predstavení.
Sen, no nie?
Kniha, ktorá ma úplne dostala
Nemusím veľmi vysvetľovať dôvody. Malý život je čosi silné, hypnotizujúce a úplne vás to pohltí. Zlomí vám srdce, vypáči jednotlivé kúsky po jednom z vašej hrude a pošliape úlomky statnými martenskami. Túto masu pozbierate zo zeme, pýtajúc sa knihy - a čo mám teraz akože robiť?
Knihe len mykne kútikom úst, jemne pokrčí plecom, otočí sa a odkráča.
Najvtipnejšia kniha
Náhodou som si raz klikla na jeden rebríček údajne najvtipnejších kníh. Neviem, či tohto roka alebo autora všeobecne, ale bola medzi nimi aj kniha The Break od Marian Keyes.
Je to veľmi šmrcovne napísaný príbeh, ktorý raz za čas potrebuje prečítať každý. Nie je to vôbec Steelová, nie je to béčkový romantický film v knižnej podobe. Super štýl, veľmi pútavý príbeh „zo života“ (ešte raz pripomínam - nie je to Steelová!), sympatické postavy. Posledná kniha, ktorú som prečítala v roku 2017, dokonca cez vianočné dni. Presne tak, ako sa podaktorí v tom období prejedali a odfukovali, mne išli oči vypadnúť z niekoľkohodinového čítania.
Stálo to za to!
Prvá kniha, ktorú si prečítam v roku 2018
Túto knihu som si šetrila hádam mesiace! Prvá kniha, ktorú som začala čítať v novom roku, je posledný diel neapolskej ságy od Eleny Ferrante, The Story of the Lost Child.
Ferrante veľmi fičala, keď sme boli na jeseň v Taliansku a dodnes ľutujem, že som si nekúpila plátenú tašku s nápisom Ferrante Fever v neónovo-robotickom diskopísme. Mala som aj šialenú myšlienku kúpiť si štyri neapolské romány v taliančine. Že som si ich napokon nekúpila, teda neľutujem.
Stratené dieťa som si šetrila a odkladala, možno v rámci tichej dohody so sebou samou. Začiatok roka, koniec knižnej ságy, chápete. Teším sa a som aj zvedavá, či sa mi potvrdí doterajší názor, alebo či ma autorka (resp. autor, hehe) niečím ešte prekvapí.
Minulý rok bol, ako vidíte, knižne veľmi pestrým. Našla som knihy skvelé (a občas si našli ony mňa), dokázala som čitateľsky fungovať udržateľne, ekologicky a občas sa aj panie v knižnici na mňa usmiali.
Priatelia, nech má teda 2018-ka mnoho dobrých stránok!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára