La vita è bella a Bologna - Talianske zápisky, časť prvá

Nikdy som nebola taliansky dovolenkár. Žeby mne, lyrickej a melancholickej pseudotemnej duši lahodila la dolce vita? Žeby mi bolo treba medziľudskej bezprostrednosti, keď som zvyknutá na dennú dávku príjemnej odmeranosti ľudí, ktorých nepoznám?

Prišiel na psa mráz, teda jeden obrovský septembrový teplý lúč. A Margitka sa vydala do Talianska.

Výber miesta bol jednoduchý. Máme radi pekné ulice a uličky. Máme radi mesto a možnosť vyraziť do okolitých miest a mestečiek. A máme radi možnosť byť pri mori, lebo more je super. Akurát pre mňa nie na kúpanie (zatiaľ!) a deň stačí. Faktor letu a ubytovania bol tiež zohľadnený a - ta dá! - šlo sa do Bologne.

Rozhodla som sa priblížiť vám moje zážitky, výnimočné okamihy a dojmy v niekoľkých bodoch a obrázkoch. Prípadne rada doplním otravným básnením medzi štyrmi očami. (Škoda len, že tie vône a chute sa nedajú nejak lepšie preniesť...)

~ Mnohí z vás vedia, že si radšej doprajem hotelovú anonymitu a vymýšľanie výletov na vlastnú päsť naslepo. Nejak však prišla tá pravá chvíľa a nejasná vlastná vnútorná potreba a prvý raz sme sa neubytovali vo veľkom hoteli. (Čo sa to so mnou deje?) Na Bookingu mi padlo do oka Well.B, super hodnotené, blízko centra, pekne zariadené. Rezervovanô! A muselo ubehnúť len pár mesiacov tvorených hlavne nekonečnými dňami v práci, až sme si spakovali našich pár vecí, pristáli v Bologni a mohli sme sa na pár dní ubytovať. A tváriť sa, že sem patríme.

Keď na ubytku dostaneš lepšiu kozmetiku, akú používaš doma.

Majitelia nášho nocľahu sa starali o raňajky (špeci bezpšeničné pre vašu špeci bezpšeničnú kamošku), dali nám tipy na reštaurácie, výlety a pekné miesta. Bolo to ako bývať u talianskych príbuzných, ktorých vídate tak raz do roka, zato však poriadne. A keď vaša talianska „teta“ trpí podobnou potravinou diagnózou ako vy, zle vám veru neporadí.

A ak chcete vedieť úplne presne, akí boli naši ubytovatelia Francesca a Riccardo, len jedna scéna pre ilustráciu: deň odchodu, zatvárame dvere našej izbietky rátajúc si, akú dlhú prechádzku mestom si ešte môžeme dovoliť. Ideme sa rozlúčiť s našimi hostiteľmi. A oni čakajú na nás s balíčkom bezlepkových vecí. Že na doma.

Takže takýchto ľudí môžete stretnúť v Taliansku.

Milí ľudia a nečakané výstavy orchideí v tichom kostolnom zákutí. To beriem!

Dáždnik? A na čo?

Trendy ružový kostolík.

~ To jedlo! Po zážitkoch z mnohých výletov, kde som prežívala na jednom druhu bezpečného jedla (španielska tortila, hranolky, veci zo supermarketov), som zažila karmické vyrovnanie všetkých nie-až-tak-pozitívnych gastrozážitkov. Taliansko je zjavne kráľom, najvyššou kuchárskou entitou, capo di tutti capi sveta, čo sa týka bezlepkových jedál a ich dostupnosti. Všetko robia čerstvé, a tak nikomu nerobí problém vypustiť jednu-dve prísady.

Naozaj sme si nedávali pozor na budget, takže extra low-costové tipy nemám. Na skvelú pizzu a domáce bezlepkové gnocchi, tagliatelle a iné skveloty made by Mamma si zájdite do Trattoria Pizzeria Belle Arti v študentskej štvrti. Nezabudnite na vino della casa, je skvelé! Ak vás v centre prepadne hlad, zájdite do La Capriata. (A nezabudnite na tiramisù! Mimochodom, všetky sladké bodky sú v tejto reštaurácii bezlepkové.)

Na trochu tajomna si zájdite do Antica Osteria Romagnola. Neviem, či sme boli len výnimočný prípad, ale nedostali sme menu, len nadšený výklad od postaršieho čašníka - šviháka. Prv priniesli tapas a skvelú, skve-lú mortadellu. Priletela fľaša vína, ktoré príjemne šumelo. A vtom myšlienka - čo ak toto všetko stojí tristo eur? Reštaurácia bola prázdna, menu a ceny nikde... Po poháriku sme uznali, že keby aj áno, tristo eur za obed nie je až taká zlá vtipná spomienka (poznáte toto sebachlácholenie) a po vypití fľaše nám to bolo už jedno. Tristo eur to nakoniec nebolo a po šumivom víne sme mestom chvíľu levitovali. A mimochodom, talianske reštaurácie zvyknú mať popoludní zatvorenô a sem nás pustili mimo otváracích hodín. Ach, Taliani milí!

Blízko Well.B sme mali pizzerku, ktorá bola IBA bezlepková. (Áno, Taliansko je snom každého alergika.) Vecchio Mercato sme navštívili dvakrát, pizza skvelá! Vždy som si dávala polovicu pizze. Ja neviem, som ja divná, že nedám na posedenie celú pizzu? Lebo ešte aj dvanásťročné dieťa sediace pri vedľajšom stole ju spráskalo.

Maximálne odporúčam taliansky gastrozážitok tým z vás, ktorí ste - ako ja - možno stratili radosť z jedla, pôžitok z chutí, nadobudli stres a výčitky z extra žiadostí a prosieb a mali nepríjemný pocit z každého čašníka, ktorý nad vami prekrúcal očami. V Taliansku som zažila neskutočnú ústretovosť, bezprostrednú milotu personálu. Pamätali si nás vo všetkých reštauráciách, ktoré sme navštívili viackrát. Odporúčali, kombinovali so mnou prísady. Usmievali sa, aj očami. A vždy sa prišli uistiť, či je to dobré. (A mne pomaly dochádzali synonymá superlatív.)

A ozaj, na kávu si zájdete naozaj hocikam. Talianske kávy sú nekyslé, nie je to to, čo vám s prívlastkom exkluzivity a výberovosti naservírujú vo vašej obľúbenej pražskej kaviarni. Osobne nemám rada kávy s vyššou aciditou a z väčšiny čiernych káv podávaných v Prahe ma striasa, občas aj zo stoličky nadhadzuje. Malé silné talianske s čokoládovým doznením chute mi maximálne vyhovovalo a chutilo. 

~ Po tomto megaexkurze do sveta boloňskej gastronómie prichádza jeden krátky tip. Skúste mesto zažiť s miestnym. Aspoň jeden večer. My sme sa stretli s Valentinou, s ktorou sa Muž spoznal na Erasme. V jeden skvelý večer nám Valentina ukázala miesta, ktoré by sme neboli objavili. Trebárs konope, ktoré zdobí mesto, alebo rušné trhovisko Mercato delle Erbe. (Je to normálne, že zas myslím na ten tanier plný úžasných dobrôt?)

A ďalší benefit takýchto stretnutí - dozviete sa čo-to z minulosti vášho nerdy priateľa. Ha! 

~ Boloňské pamiatky zmáknete rýchlo. Mesto má vlastnú šikmú vežu, okno do vodnej uličky a klasicky rušné námestie. Čo sa oplatí vidieť je univerzita, pri ktorej ma pichalo nostalgiou a trochou ľútosti nad zašlými študentskými časmi. Aká mohla byť Margitka, ktorá by bola šla do sveta skôr?

Čarovné okienko v nenápadnej uličke. Čo sa za ním skrýva?

Takto môže vyzerať talianske kníhkupectvo a krivé veže.

~ Taliančina! Presne ako v Španielsku sa na mňa aj v Taliansku lepili slová. V obklopení tých milých ľudí človek stratí ostych a ja som zase lúdila talianske slová. Nejak sa mi zdá, že tú taliančinu má každý v sebe a je to jazyk, ktorý je šitý pre každého. Už len sa ho chopiť.

Na druhej strane boli v Bologni už asi natoľko zvyknutí na angličtinu, že nebol problém dorozumieť sa aj tak. Ale kto by hovoril po anglicky, keď si môže cvičiť lingua italiana, všakže.

~ Poloha Bologne je ideálna na cestovanie do okolitých miest. Môžete si vybrať známe mestá ako Florenciu, Pisu, Sienu, alebo menšie miesta ako Ferraru, Modenu, Parmu. Aj more je blízko... Ale späť do Bologne!

~ Mesto zmáknete aj pešky, Bologna je kompaktná, centrum nájdete rýchlo a ak si nepotrpíte na pozretie každého kostolíka a múzea, pokojne to zmáknete za dve popoludnia zaliate mäkkým svetlom a s občasným posedením na lavičke, stískajúc kornútok s gelatom.

Hlavné námestie. 

Aj v Taliansku sa niektorí schovávali pred slnkom do tieňa.

Nikdy som si nemyslela, že mi bude niekde takto dobre, ako mi bolo v Taliansku. Nešlo len o jedlo, o slnko, o milých a ochotných ľudí. (Ba vlastne áno, možno hlavne o jedlo, heh.)

Život plynie v Taliansku tak trochu inak ako v našich končinách. Náš výlet bol výletom do krajiny malých kaderníctiev, kde sa staručký Giuseppe s najväčším zanietením venuje strihu a konverzácii so zákazníkom. Kde sú reštaurácie rodinné podniky, v ktorých staručká mamma miesi cesto na tie najlepšie (bezlepkové) gnocchi. A kam vás do reštaurácie pustia, aj keď majú pauzu a obslúžia vás s úsmevom. Kde v čomsi moderno-umeleckom s historickým nádychom s názvom Urban Center nesedia len hipsteri, ale deti, starúši a všetko medzi.

Super. Dopisujem článok a mám hlad, cítim nedostatok slnka a nutkanie rozprávať viac rukami.

Letenku, per favore!