Nastupujem do taxíka bojujúc s puzdrovou sukňou znemožňujúcou normálne motorné (alebo aký je protiklad nemotorného?) nasadanie a zarozprávam sa s pánom taxikárom o presúvaní sa autom v teple. Zhodneme sa, že otvorené okná sú lepšie než klimatizácia a viac taxíkového small-talku už nezvládam. Mysľou som už nad oblakmi opúšťajúc bublinu pracovnej cesty. Pán vodič v strednom veku a s nezaraditeľným prízvukom sa ma spýta, čo to je za meno, s tým typickým -ová na konci. Keď mu poviem, že slovenské s maďarskou výslovnosťou, zoširoka sa usmeje a vysloví sťaby bol od Martina - ja som si to aj myslel!
Abdul prišiel do Nemecka z Afganistanu, pár rokov býval v Rusku, kde sa naučil jazyk. Na kurze nemčiny už v D-lande mu učarovala žena, ktorá sa neskôr stala jeho manželkou. Táto žena - jeho žena - Eva zo Šale, si nedávno otvorila kaviareň v malom mestečku poblíž Neussu a keď jej z taxíkového telefónu volal, aby sme sa spolu porozprávali po slovensky, nedvíhala. Uf, aj mi odľahlo. (Moje socially awkward ja sedelo pri každom jednom zazvonení ako na ihlách.)
Ako vidíte, náhoda je naozaj náhodná, občas vhodná a miestami na nás - požičajúc si slovo české - aj hodná. Domov si nás občas nájde aj za hranicami, v malých detailoch a gestách, nečakane a s takmer dokonalým načasovaním.
K letu pre mňa patrí domov. Spomienky na dlhé horúce prázdniny, búrky, hranie hier na playstation jednotke... Väčšinou tam vyrážam, keď mozgomráz z kancelárskej klimatizácie dosahuje najvyššie hodnoty (prisámvačku, mne sa tvoria cencúle v ušiach z toho!) a keď už môj autopilot funguje sám na autopilota.
Tento rok som domácu letnú návštevu začala Bratislavou, ktorá sa mení neskutočnou rýchlosťou a smermi. Chytá ma nostalgia za dávnymi časmi, kedy som v tomto meste bývala aj ja - našťastie pocitových 150 stupňov Celzia zo mňa spoľahlivo dostalo všetky emócie okrem „smäd... teplo... vodu... vo-dúúú...“. Mesto žilo, kaviarne praskali od tepla a ľudskej vravy.
Doma na juhu vanie tiež vietor od Dunaja, akurát je tam ticho. Čím dlhšie bývam v byte, tým radšej sa nachádzam v domoch. Tento jeden konkrétny dom patrí nám. Iba nám. Pražský byt, kde bývam, patrí do domu, kde býva viac ľudí (napríklad aj hlučný multiinštrumentalista nad nami, ktorý má všetky hudobné nástroje a žiaden hudobný sluch). Byt nám nepatrí, aj keď zaň platíme. Prahu zvyknem opúšťať do úplného kontrastu, ktorým je pre mňa bytie doma-doma.
A čo bolo skvelé pripomenúť si za tohtoročných letných dní doma?
1. ... že sa na svoje blízke priateľky pozerám s toľkou láskou, až sa ľudia musia uisťovať, že nie sme párik.
2. Prílišná milosť predavačiek v miestnej predajni obuvi môže miestami až šokovať.
3. Bezlepkové veci (a raw koláče, smoothies a domáce limonády) dorazili aj na južné Slovensko. Trochu oneskorene, ale o to chutnejšie. (Jop - do Prahy som sa gúľala.)
4. Najväčšie poklady sú v maminej skrini. Ešte väčšie sú tie, kde obvod pása sukne nie je obvodom môjho stehna a dokážem si ich normálne aj obliecť.
5. Teplejšie než tropické dni sú azda len tropické noci.
6. ... ale či deň či noc, doma to ubieha nejak rýchlejšie.
K letu pre mňa patrí domov. Spomienky na dlhé horúce prázdniny, búrky, hranie hier na playstation jednotke... Väčšinou tam vyrážam, keď mozgomráz z kancelárskej klimatizácie dosahuje najvyššie hodnoty (prisámvačku, mne sa tvoria cencúle v ušiach z toho!) a keď už môj autopilot funguje sám na autopilota.
Tento rok som domácu letnú návštevu začala Bratislavou, ktorá sa mení neskutočnou rýchlosťou a smermi. Chytá ma nostalgia za dávnymi časmi, kedy som v tomto meste bývala aj ja - našťastie pocitových 150 stupňov Celzia zo mňa spoľahlivo dostalo všetky emócie okrem „smäd... teplo... vodu... vo-dúúú...“. Mesto žilo, kaviarne praskali od tepla a ľudskej vravy.
Doma na juhu vanie tiež vietor od Dunaja, akurát je tam ticho. Čím dlhšie bývam v byte, tým radšej sa nachádzam v domoch. Tento jeden konkrétny dom patrí nám. Iba nám. Pražský byt, kde bývam, patrí do domu, kde býva viac ľudí (napríklad aj hlučný multiinštrumentalista nad nami, ktorý má všetky hudobné nástroje a žiaden hudobný sluch). Byt nám nepatrí, aj keď zaň platíme. Prahu zvyknem opúšťať do úplného kontrastu, ktorým je pre mňa bytie doma-doma.
A čo bolo skvelé pripomenúť si za tohtoročných letných dní doma?
1. ... že sa na svoje blízke priateľky pozerám s toľkou láskou, až sa ľudia musia uisťovať, že nie sme párik.
2. Prílišná milosť predavačiek v miestnej predajni obuvi môže miestami až šokovať.
3. Bezlepkové veci (a raw koláče, smoothies a domáce limonády) dorazili aj na južné Slovensko. Trochu oneskorene, ale o to chutnejšie. (Jop - do Prahy som sa gúľala.)
4. Najväčšie poklady sú v maminej skrini. Ešte väčšie sú tie, kde obvod pása sukne nie je obvodom môjho stehna a dokážem si ich normálne aj obliecť.
5. Teplejšie než tropické dni sú azda len tropické noci.
6. ... ale či deň či noc, doma to ubieha nejak rýchlejšie.
 |
| Mozaika dní. |
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára