La la la, sukňu som si ušila

Asi každý ju má. Odevnú traumu, ktorá spôsobuje odpor k určitému konkrétnemu kúsku oblečenia. Pichľavý pulóver, do ktorého vás navliekala každú zimu mamka pred odchodom do škôlky = dôvod averzie ku všetkému pletenému a zimomriavky hrôzy zo zvukov i vzdialene podobných cvenganiu ihlíc. Čelenka, ktorej zuby sa občas zaťali do vašej detskej hlávky - a dnes si vlasy nezopnete ani len sponkou. Biela blúzka na „slávnostné” chvíle? Ešte i dnes počujete hitchcockovské sláčiky, keď raz za rok navštívite rodnú hrudu, otvoríte skriňu so starým oblečením a visí tam Ona.

Napriek tomu, že vekom získavam na rozvahe (alebo prinajmenšom si viac verím, keď si to nahováram), stále sa mi v šatníku zhmotňujú aj veci veru nemilé.

Bronzovú medailu hrôzy v rámci celoživotného maratónu vecí v mojej skrini získavajú ponožky. Áno, presne ten ľuďmi milovaný kúsok oblečenia, ktorý dokáže štýlovo doplniť oblek, oživiť čierne oblečenie a je taaaký zlatý, keď je pre malých. Pre mňa sú to miniatúrne zvieracie kazajky.

Úplne tesne nasledujú zvršky s dlhými rukávmi. Čo je trochu zvláštne, keďže takých vecí je bežne u ľudí v skrini dosť. Ťahá ma to k vyhŕňaniu rukávov - dokonca aj na kabátoch a hrubších bundách, čo má neskôr následky v podobe divne rozťahaných koncov rukávov. Tie po pár noseniach vyzerajú, ako keby mali moje ruky veľkosť tých smiešnych amerických fanúšikovských megarukavíc.

A na prvom mieste zaslúžene trónia - roláky. Tento diablom samotným vymyslený kúsok oblečenia ma škrtí, škriabe a navyše elektrizuje a zároveň splošťuje vlasy. Keď som už konečne mala vek na rituálne spálenie všetkých škrtidiel, radšej som ich venovala na charitu. Veď čo ak existuje na svete človek, ktorý roláky obľubuje? (Ale uverím, až keď uvidím!)

Hm... Práve som si uvedomila, že spoločným znakom mojich neobľúbencov je ich škrtivosť. Možno to znamená, že by som mala nosiť vrecia, posteľné plachty s vystrihnutými dierami na ruky (oversize je vraj in), prípadne v lete figové - no dobre, nebudem si fandiť - lopúchové listy. No ale nie o tom som chcela...

Ba vlastne možno aj áno. Moja mamka by pred pár rokmi nebola verila tomu, že sa raz mojím obľúbeným kúskom oblečenia stanú sukne. Ja by som pred pár rokmi nebola verila tomu, že si raz sukňu aj ušijem.

Prvý kúsok oblečenia, ktorý som si zmajstrovala, je teda sukňa. Kruhová, točivá. Vybavená spodničkou pre dni extraveterné. Mám v nohách kilometre nachodené pri meraní a strihaní látky a kilometre v rukách z ručného obšívania dolného obvodu. Po prvých hodinách obšívania spodnej časti som pochopila slová mojej múdrej lektorky Zuzky. Reku, aby som si dolný obvod vypočítala až po došití. Vraj by ma to číslo mohlo sprvoti demotivovať. Respektíve by ma rovno mohol trafiť šľak.

A dodnes som si to nevypočítala... Ale asi by som bola na seba hrdá.

Nemala som to síce presne načasované, ale sukňa sa mi ideálne hodí do baboletného počasia.

Zelený fliačik najviac sa mi páči.

Priznám sa, prvý deň, čo som mala sukňu na sebe mimo obývačky, chodby či kuchyne (úplne drsne som si ju obliekla do práce), nemohla som sa zbaviť podvedomého strachu z toho, že sa mi sukňa v priebehu chôdze rozpadne a budem za sebou vliecť kus látky. Nakoniec som preventívne zabalené šijacie potreby a zicherky však nepotrebovala. A dokonca ani náhradné oblečenie!

Veruže je len málo pocitov podobných tomu, ktorý máte pri kráčaní svetom vo vlastnými rukami ušitej sukni. Mohlo by to tromfnúť kráčanie svetom vo vlastnej hendmejd sukni A blúzke?

Uvidíme.