Mala som smelé plány dohnať veci, na ktoré neostávalo v bežné dni dosť síl. Knihy, ceruzky, učebnice, perá a zápisníky, preventívne zabalené ako výplň prázdnych chvíľ, však akosi ostali kdesi v batohu. Namiesto toho prechádzky, hodnotenie chát a diskusie o Najkrajšej chate sezóny (no ktorá asi? Tá naša predsa!), rúbanie dreva a fotky v duchu Heeeeeeere´s Johnyyyyy!
Pri lese býva aj samota. Samotu ja rada, hlavne v časoch, kedy sa veci preháňajúce sa v mojej mysli nedajú zastaviť a tvária sa podstatne a dôležito, až kým tomu sama neuverím.
Tento môj les leží v blízkosti vodnej priehrady. Mám zvláštny, veľmi vrúcny vzťah k vodným plochám a tokom. Keď nepočujem nikoho a nič, len tiché šumenie jazera alebo čulé žblnkanie potôčika, svet je aspoň na chvíľu znova v poriadku. Pod priehradou pri mojom lese sú dve dediny. Uvažovali ste niekedy, aké by to bolo, keby ste sa museli vy a vaša rodina vysťahovať (s perspektívou luxusnej panelákovej náhrady) z domu, kde ste trávili detstvo a žili bežným životom z dôvodu, že treba priehradu spraviť? Vašu obývačku by zaliala voda, v mikrovlnke by sa usídlili ryby, psia búda by bola ako tie divné dekorácie do akvária. Tieto dve obce boli už našťastie dedinkami duchov, keď ich zaplavili. Obyvateľov - Nemcov - vyhnali ešte predtým, ako im ich prázdne príbytky zaplavila rieka. Nikto sa neunúval domy zbúrať aspoň z milosti. Ktovie, nad koľkými domami som sa preplavila na loďke.
Pri lese vidno hviezdy a v noci je čierna tma, ktorá prekryje všetky dôvody vašich bezsenných nocí mimo lesa.
V lese a blízko neho si stavajú domy ľudia bývajúci s deťmi a psami v dvojizbákoch, aby tie domy nazývali chatami a chodili tam každý či každý druhý letný víkend. Podľa (ne)vkusu si ich zdobia trpaslíkmi, parohami, ukladajú si do nich veci so sentimentálnou hodnotou a pijú kávy z dnes už starožitných hrnčekov. Na starých stoličkách vidia sedieť ľudí, ktorí si v tomto svete s nimi už neposedia.
Prechádzka lesom vás môže priviesť k lesným jahodám alebo ku skalám. Trochu nečakaný Pocit môže nastať, keď sa štveráte po klzkom lístí, pošmyknete sa a ešte to ako-tak vybalansujete. Padajúca a kotúľajúca sa šiška naznačí, ako mohol vyzerať ten vás pád. Možno ešte trochu neohrabanejšie.
Les je skvelý, lebo od vás nič neočakáva. Samozrejme - až na rešpekt a nesprávanie sa ako neandertálec (i keď ten bol možno asi viac v súlade s prírodou, než my, moderní -tálci...). Konečne nemyslieť chvíľu na nič, a pritom na veci, o ktorých ste mali premýšľať už dávno. Nemáte pocit, že nestíhate, pretože vám na krk reálne nič nedýcha. To-do-ništ!
Prechádzka v lese je tiež osobitým zážitkom. Nemusím dávať pozor, či nešliapnem do psieho h... pouličného suveníru, všetci anketári a pýtači drobného ostali v bezpečnej diaľke. Ešte aj ten koreň, ktorý sa schoval pod vrstvu polohnilého lístia a tak akurátne potkýnavo sa nastavil, to má odpustené.
Je to ale aj trochu desivé, keď si uvedomíte, aké sú dni vlastne dlhé, keď si ich vyplníte a usporiadate po svojom.
A aké sú krátke tie bežné, keď to tak celkom nie je.
Veľmi pekný článok aj fotky :-)
OdpovedaťOdstrániťDijoun&Klaudi
Jéj, ďakujem :)
Odstrániť