figuri: Amsterdam!

Som pomerne zlý cestovateľ. Alebo neštandardný? Najradšej by som kadekde pobývala šesť mesiacov až rok a pol, aby som spoznala nejaké mesto / miesto nielen ako pasívny prijímateľ vonkajších okolností. Zažiť šťavnaté nadávanie miestnych, či ísť k lekárovi na vyšetrenie aj s kontrolou (čakárňové zážitky musia byť!), spriatelenie sa s elegantnou susedkou - babičkou, z ktorej sa vykľuje niekdajšia baletka s obdivuhodnou zbierkou platonických lások a ľúbostných listov od mužov mocných politicky, ale so slabosťou pre jej útly driek. To je to, po čom túžim.

Meniť bydlisko častejšie než chodí Ježiško však nie je vec jednoduchá. Aj môj ideálny rok a pol je lúsknutie prstom bradatého strýčka menom Čas. Kde sa už len za taký čas človek zabýva? Neostáva nič iné, než si krátiť / predlžovať chvíle lozením po svete a snorením po miestach, kde by mohol byť nahlásený najbližší prechodný pobyt a nalepené meno na poštovej schránke.

Mala som prednedávnom menší cestovateľský blok, pretože každý bol, je a šiel všade a nájsť nejaký fajn kútik sveta je dosť ťažkým orieškom. Romanticky zablúdiť či osamelo rozjímať sú misie na pol piatu ráno. Nájsť zapadnuté kaviarničky a čarovné zákutia je čoraz ťažšie, pretože všetky už boli nájdené a naodporúčané internetmi. Osvedčila sa mi ale racionalizačná technika "je jedno, kde si, hlavne, že si preč".

A tak som šla.

Amsterdam som si pamätala ako úžasné mesto s mnohými turistami a skvelou atmosférou. Ak nemáte na dovolenku v Indii, Číne či v inom štáte s trojciferným počtom ľudí na meter štvorcový, Amsterdam by mohol byť dobrou alternatívou občasného sardinkovania sa a blízkych stretnutí kolidujúceho druhu.

Aj ja som bola! Aspoň na chvíľu.

Ako by sme pekne žili, keby všetci boli milí

Ťažko to opísať, ale je to veru už iný svet. Holanďania sú aj zo vzdialenejšieho pohľadu veľmi sympatickým národom. Od upratovačiek cez šoférov autobusu, až po bežného random človeka osloveného na ulici - dokonale ovládajú angličtinu a na tvári majú úsmev. Milujem takúto profesionálnu milotu ľudí. Po celodennom handrkovaní sa s ľuďmi v turistickej kancelárii, po dni pri pokladni, po hocičom - úsmev, ochota, ústretovosť. Ok, podaktorí možno sú skutočne a autenticky milí, ale keď aj nie, nevidíte na nich tú bezútešnosť a vznášajúci sa čierny obláčik nad nimi, ako je to časté v našich končinách. Ráno, v povýletný deň návratu do práce, mi pri pohľade na deprimovanú recepčnú neschopnú ani len odšteknúť na dobré ráno, bolo veru všelijak.

Niekedy si naozaj treba oddýchnuť od chodu bežného života. Len veru neviem, či je fajn zažiť pár dní niečo dobré a fungujúce a potom sa znova vrátiť do bežnosti. Ale ako sa tak klišéovito vraví, radšej zažiť a stratiť, ako sa každý deň zobúdzať v rovnakej krajine!

Vo vzduchu amsterdamskom cítiť slobodnú atmosféru, vidíte ľudí, ktorí skutočne neriešia, kto je akej orientácie, odtieňa pleti, hocičoho. To sú tie vetrom ošľahané národy, ktoré majú obdivuhodný nadhľad a priority, pod ktoré by som sa podpísala aj ja. Krajiny, kde majú "odžuvavkovávače" (prístroj na odstránenie žuvačiek z ciest a podrážok) a kde v električkách majú dvere na nastupovanie a dvere na vystupovanie (nikto vám netarasí dvere!), sú už asi skutočne za negatívnym zenitom. Ľudia sa premávajú na bicykloch, sú krásni, vysokí a elegantní, vkusne oblečení. A ústretovo zazvonia vždy včas a skôr ako vás stihnú prizabiť pri nejakej gracht.

Gracht a čajky. Parkujú autá i lode.

Neďaleko domu Anny F.

Bicykle. Predĺženie tela, dopravný prostriedok, spaľovač kalórií, občas módny doplnok, občas pohybujúci sa pološrot.

Dobrý jedák vždy sa činí, dá si syr a aj maliny

Je to polonahé a lezie to po pouličných lampách. Čo je to? Ak ste tipovali zmutovanú amsterdamskú pouličnú krysu, neuhádli ste. Je to špecifický druh homo turistus anglicus, ktorí sa pred spečatením sľubu manželského chodí vyblázniť so spriatelenými samčekmi rovnakého druhu do Amsterdamu. A to som si myslela, že Red Light District už nikoho neláka. Pre mňa fascinujúce a pulzujúce klišé, to zákutie mesta.

A bolo skvelé počasie. Nemôžem síce povedať, že vietor nebol silný a miestami aj studený a že teraz mi je divne, keď ma pravidelne neovanie aspoň malá bríza, ale... Na chvíľku prišlo aj amsterdamské leto. A keďže to bolo práve v pondelok, v uliciach sa ani nepremávali húfy ľudí. Iba polohúfy.

Najhorším aspektom cestovania pre mňa býva jedlo. Nie je to len psychická bolesť z toho, že nemôžem slobodne skúšať kadečo, skôr je to riadna otrava zháňať niečo jedlé. Hocikde. Čo bolo obzvlášť kruté na dušu, bola aj návšteva v obchode. Síce je u nás pomaly na každej ulici nejaký hypersupertrupermarket a v Amsterdame je obchodov s potravinami pomenej, je to inô. Dokonca ten istý reťazec, ale iné - úplne. Nebudem tu vyplakávať ako každý Východoeurópan po prvej (či n-tej) návšteve v západoeurópskom obchode s potravinami. Len slovo: maliny. (Nielen, že nemali pleseň, mali dokonca aj chuť! Chuť malín z našej záhrady, akú si roky strážim v spomienkach.)

Obdivovala (a závidela) som aj domy a byty, kde som miestami videla aj oné vankúšmi vystlané čítacie kútiky. (Môj vysnený byt - si to ty a čakáš tam na mňa?) Všade veľké okná, balkóny, na nich rastlinky. Svetlo majú do neskorého večera. Šťastný to národ.

Ten okamih, keď vidíte hausbóty lepšie ako váš byt.

Domky prívodného typu.

Miesta na parkovanie akurát, ale nové hausbóty mesto už nepovoľuje.

Ale za to si môžete vyjsť na rande na vode. Zn. Hľadá sa Nemo.

Poďme pekne poporiadku do obchodu po pečiatku

Chcela som napísať, že ma to počas výletov veľmi neťahá do obchodov, ale spomenula som si, že vlastne aj áno. Mojou súkromnou rabbit hole bol obchod s... ani neviem, ako to nazvať. Žeby nebom na zemi? Sortiment pozostával z kaligrafických potrieb, old-school pier, tušov, papierov, vecí na scrapbooking, PEČIATOK, voskov, malých vecí, na ktorých sa vosk ohrieva, aby sa potom dal otlačiť na obálku... Vzadu prebiehal tvorivý kurz s postaršími paniami. Krajina zázrakov.

Takisto ma to vždy vtiahne do kníhkupectiev. V Amsterdame majú veľké kníhkupectvo s anglicky písanými knihami, kde ma nadchol super obchodný ťah. Pár kníh majú obalených v odpudivom, najzákladnejšom hnedom baliacom papieri, takže neviete, o akú knihu ide, ale už len z pohľadu na ne sa vám chce viac umývať okná mrakodrapu, než čítať. Na obale sú nalepené výrazy, ktoré naznačia len zľahka, o čo zhruba v tej knihe ide. Na základe týchto útržkov (napríklad zombies, apocalypse, end of mankind, slightly depressing) môžete zvážiť, či si túto mačknihu vo vreci kúpite. Fajn myšlienka pod heslom "a great way to discover new books".

Ináč som veľmi neprišla na chuť nákupom v obchodoch, ktoré máme aj v našich zemepisných šírkach. Čo je dobré na nákupoch v háemku a spol. počas dovolenky? Ovešanosť taškami z obchodov je jedným zo spoľahlivých poznávacích znamení turistov (okrem spomínaného lezenia po lampách, červených očí a excesívneho napchávania sa holandskými frietjes zo stánku s príznačným názvom High Snacks.

Veľmi očistnou je neprítomnosť bilbordov na každom kroku. Človek by si už myslel, že po prekročení istých hraníc (oplagátované stromy, videá pri diaľnici a pod.) nastane prirodzený regres gýču, nevkusu a vizuálneho smogu vôbec. Asi nie. Moje oči si aspoň oddýchli aj od tejto oštary a nezaťažili ich ani nejaké monumentálne veľké budovy. (Aj tak sa mi viac páčia ich bežné bytové domky. Alebo rovno hausbóty.)

Budova hlavnej stanice. Pri troche šťastia tam stretnete pani hlasno freestylujúcu na tému "Jesus is great".

Westerkerk, pohľad z lode.

Kráľovský palác. Nie až taký vznešený.

Radšej zeleň ako socha, prejdem sa vždy viac než trocha

Veľmi ma nebavia múzeá, nežasnem nad stavbami, neviem sa vcítiť do nadšenia ľudí so selfie-stickmi pred nejakým obrazom. Ale aspoň som videla najdlhší rad na lístky pri Múzeu Anne Frank, či zažila najúprimnejšieho predavača v Tulip Museum, kde napočudovanie nemali cibuľky. Keby sme si ich kúpili teraz, i tak by nám nevyrástli.

Akosi prirodzene ma to vždy ťahá do zelených priestranstiev. Jednako vždy vidíte, ako športujú, oddychujú, pristupujú k svojim deťom miestni, stávate sa svedkami kadejakých piknikov ľudí v oblekoch či v hippiesáckom oblečení. Na strane druhej sa nikdy neviem zbaviť zvláštneho neopísateľného pocitu zo zdieľania zelených priestorov s inými ľuďmi a trebárs čítania na tom mieste, jedenia, bytia s priateľmi a prirodzené zhováranie sa v skupine. Ja viem, syndróm dieťaťa z vidieka. Ale už to beriem viac expedične. Parky sú rôznorodé, niektoré kreatívne "vybavené", iné klasické, historické. Kúsky prírody a normálnosti v meste.

Stromček, zelený domček a stromček, červený domček.

Lebo Amsterdam.

Parklife.

Veru, Amsterdam sa zelená a nielen v coffee-shopoch.

Najviac sa mi - ako vlastne vždy a všade - páčili maličkosti, nečakané fajn zážitky a úsmevnosti. Každý deň sme raňajkovali sediac pri nejakej gracht a pozorovali ľudí a lode. Mesto má veľmi bohatú faunu operencov (= lietajúcich potkanov) a práve tie v turistickejších lokalitách vyzerajú mimoriadne divne. Strašidelne a miestami aj choro. V jeden deň takto okolo nás snorila zlomyselná čajka, ktorá od nás odháňala iné vtáctvo a sama sa k nám nenápadne približovala. Vyzerala veľmi desivo a ako kade-tade vzlietavala, videli sme jej zmutovanú nohu, zvláštne zakrslú a vyschlú. Keď robila svoje nenápadné nálety, spomenula som si, aký to musel byť pocit pre jednu známu, pri ktorej som stála, keď jej čajka pri Severnom mori prelietla nad hlavou a nohami sa šuchla o jej hlavu. Bŕ.

Čajky, holuby a kačky teda vtipné a milé neboli. Veľmi som sa s nimi nespriatelila, ale za týmto tvrdením si stojím. Milí mi prišli ľudia a vtipné čosi bolo za každým rohom.