1. Apríl oddychoval
Zimu som na jednej strane prehibernovala, na strane druhej som čím ďalej, tým viac toho robila. Až som mlela z posledného. Každý uplynutý deň som postupne silnejúcimi ťahmi začmárala v kalendári, odpočítavala som dni do Veľkej noci a dní voľna. Čo sa prv zdalo ako to-hádam-nebude-nikdy, napokon nastalo. Smer - juh! Šťastena mi nakoniec priala aj počas cesty vlakom - žiadni pripití trampovia a láskou frustrovaní, hlučne telefonujúci ľudia. Konečne cesta bez myšlienok na vyskočenie z idúceho vlaku.
Domov pre mňa predstavuje miesto, kde odo mňa nikto nič nechce. Teda - nič iritujúce, s nádychom povinnosti či nepríjemna. Je to miesto, kde môžem existovať a len tak sa pohybovať po známom priestore a v mojej vlastnej veľkej časovej kapsule. Paradoxne (alebo úplne klišéovito?) si chvíle doma so všetkým, čo k nim patrí, užívam najviac teraz. Keď tam zavítam párkrát za rok.
2. Apríl čítal
V rámci domáceho oddychu som zalovila v našej knižnici a vrhla sa na retro-čítanie. Po Uršuli Rudolfa Slobodu, ktorého som zatiaľ čitateľsky odignorovala (chyba!) som sa zahĺbila do Motýľa v škrupine Rudolfa Dobiáša. Dvaja Rudovia, ale bola to náhoda!
Knihy, v ktorých hlavné postavy žijú v dobe bez mobilov a sociálnych sietí a užívajú si nekonečné popoludnia, sa čítajú tak čarovne zvláštne. Je len trochu desivé, že tu tá doba nebola ani tak dávno. Keď sa prechádzam (reálne či knižne) poloschátranými areálmi, pri trhoch a budovách z minulých rokov (a režimov), vždy si predstavím ten ruch, vravu, veselé kávičkovanie, topánky Baťa na nohách ľudí prechádzajúcimi sa. Všetko v jemne sépiovom nádychu.
Ak máte chuť na čitateľský zážitok typu vintage, siahnite po zaprášených knihách trebárs aj slovenských autorov. A nemusí to byť nevyhnutne nejaký Rudo.
 |
| Prisámvačku prvý raz použitý sépiový efekt. Uff. |
3. Apríl sa kochal
Jednou z výhod nášho nového bytu je, že nemusím podnikať doslova expedície do odľahlejších (civilizovanejších - v lepšom i horšom slova zmysle) kútov mesta. Žiadne mentálne pripravovanie sa na masovejšiu udalosť a na hodinovú cestu tam a hodinu a pol terigania sa naspäť, žiadne nákupy s xxl-batohom zaberajúce jedno celé predpoludnie.
V areáli holešovickej tržnice som sa šla pozrieť na Fashion Market. Trochu ma tam hnal aj pocit, že si chcem užiť takéto udalosti bez davov ľudí, ktorí prídu na ďalšie a ďalšie ročníky, lebo si ľudia pomaly ale iste "uvedomujú" (viac cez cielené kampane ako prostredníctvom vlastného kritického uvažovania, mám pocit), že podpora lokálnych výrobcov je vec dobrá a zbesilé nákupy tričiek za tri eurá vec zlá. "Sťažovanie sa" na plnú skriňu bude minulosťou, hashtagy na veci kúpené u miestneho výrobcu blízkou budúcnosťou. A ja sa chcem tvorbou kochať, kým je tlačenice čo najmenej!
Tržnica v Holešoviciach vo mne vyvoláva veľmi rozporuplné pocity. Na jednej strane krása spustnutých industriálnych a kedysi zaľudnených priestorov (znova sa vraciam k sépiovým predstavám), na strane druhej... no... spustnutosť. Rozbitosť, hrdza, jamy, špina, smeti, kadejaké indivíduá. Ale v každom prípade dobrý kontrast k fešnmarketu.
 |
| Nástenkový tender letákového charakteru. |
Bolo veľmi fajn vidieť naživo nielen tvorbu, ale aj ľudí za menami známymi kratšiu či dlhšiu dobu z handmade portálov. Myslím si, že sa zhruba ako ja pred farebnými stánkami onehdy cítili fanúšičky Backstreet Boys, keď na ne (a určite na ne a nie do tmy koncertnej haly) uprel pohľad Nick Carter.
Apríl bol posledné roky až predvídavo šialeným mesiacom (sneh, kalamita, fejsbúky zahltené fotkami snehových závejov na miestach, kde v časoch oným nostalgickým rodinným príslušníkom nazývanými "keď som ja bola mladá" / "za našich čias" udupávali malé kačiatka prvé výhonky kvietkov). Mám ho ale rada, ten apríl. Býva svetlejší, akosi dlhší a - nasleduje po ňom môj najobľúbenejší mesiac vôbec.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára