Monthiary 02 - Čo február dal

Vo vzduchu cítiť, že je zima za zenitom. Že to každým dňom bude len a len lepšie. Že sme bližšie jari. Zväčša nás síce prekvapí snehová apokalypsa v apríli, ale to Perinbabe odpustíme.

Február je krátky a to je fajn. Menej šancí na pozitívne zážitky však spôsobuje skôr nekonečná šeď, zima a skorá tma než dĺžka mesiaca ako takého, ale... aj v tejto kope sena sa našlo pár ihiel.

"Kam to ideš? Stoj! Zostaň..."

1. Február videl
Mám problém so smiechom v kine. Nechodím na komédie. Vypointované scény, ktoré autori nastavili tak, aby sa ľudia smiali, na mňa účinok nemajú. Ak sa dostanem náhodou na niečo ladené do komična, ticho sedím a dívam sa. Som tá, čo sa nesmeje.

Ale keď sedím v komornom kine na dráme a každú druhú minútu sa okolo mňa rehúňajú ľudia, vnútorne sa zaprisahávam, že do kina už nikdy nepôjdem. (Toto samozrejme nedodržím, pretože kiná sú super a úplne iným zážitkom ako chrapčiaci notebook v posteli.)

Whiplash je dráma, v ktorej sa nadáva. A škaredé slová sú nanešťastie banánovou šupkou modernej kinematografie. Návštevníci kina - nech je scéna akokoľvek emočne vyšperkovaná a napätie sa nevydržateľne stupňuje -  nevedia udržať ústa neskrivené úsmevom plynule prechádzajúcim do zadúšajúceho smiechu. Ale tak čo už. Ani po piatom konverzačne kreatívne vkombinovanom fuck smiechoty neustávajú.

Skvelé herecké výkony, krv, slzy, pot. Posadnutosť. Klasický príbeh v skvelom podaní.
Až si tak uvedomíte, že jazz je skutočne štýl štýlov. Áno, mali by sa mu stavať oltáre a každú džezeľu (siedmy deň týždňa podľa džezoriánskeho kalendára) by sa mu mal obetovať nepoužitý klarinet.

Film, po ktorom sa zamyslíte nad tým, či máte vo svojom živote vôbec niečo, čo vám doň prináša vášeň a pocit, že ste nažive.

2. Február čítal
Mám veľmi rada istý - veľmi málo frekventovaný - typ humoru. Či je to v normálnom živote, alebo v literatúre, kinematografii... Nemať rešpekt pred ničím, skvele pointovať príbehy a hlavne - robiť si srandu zo seba, (ne)alegoricky sa oddávať spoločenskej satire, zobrazovať konvencie a vlastne život ako taký. A nedotýkať sa tém v rukavičkách politickej korektnosti.

Toto všetko dokonale ovláda David Sedaris. A keďže sa vo februári treba naobliekať, aby sa vonkajšie okolnosti dali prežiť, dala som si na vyváženie sedarisovku Naked. 
Smiala som sa nahlas v metre. Spytovala som sa seba samej, čo som to za človeka, keď sa na tom smejem. Mykla som plecom - čo už - a čítala som ďalej.

Ukážky z knihy D. Sedarisa Naked.

3. Február vyhrával
Štrnásty február je pre mňa dňom ako každý iný. Dokonca nemám potrebu negatívne sa o tomto sviatku vyjadrovať a ani polemizovať o tom, či tento deň vôbec možno pokladať za sviatok. Je to čosi ako paleodiéta. Viem, že kdesi také čosi jestvuje, ale prenechávam iným ľuďom, aby si podľa toho akokoľvek prispôsobovali život a užívali toho radosti i tienisté stránky (od povädnutých hypermarketových ruží až po príliš gumené mamutie mäso).

Život - ten beťár - má však občas veľmi zvláštny zmysel pre humor. Tento rok sa prejavil valentínskym prekvapením a výhrou takmer stovky sladkostí (viem, že ich bolo 95, lebo to bola tipovacia súťaž). Let's feast! - povedal by si nejeden, vytratil by sa po práci skôr domov ("Wow, úplne som zabudol na termín u zubára...") a večer by strávil v glukózovom rauši, behajúc nahý po uliciach a vzývajúci boha sacharidov.

Mojím životným štýlom je však rázne NIE! Radšej jablko! pri pohľade na hocijako miniatúrny kúsok čokolády. Tak som osladila srdiečkový sviatok aspoň kolegom.
Ach, dobré to srdce (a plačúci žalúdok) potravinového alergika.

Takisto nesmiem zabudnúť na úsmev šťasteny u jedinej na fyzické estetično zameranej blogerky, ktorú stojí za to sledovať. (Čo bude ešte nasledovať? Pre istotu si podám športku.)

Nuž február. Prebúdzame sa do zradných slnečných rán a naivne si obliekame tenšie kabáty, nezateplené topánky alebo šál neurčený do sibírskej zimy. A potom ľutujeme.

A i tak nám nikto nevyhovorí, že jar je už na dosah. Jej päsť sa pomaly približuje k našim dverám.

Až napokon zaklope.