Bude toto povolanie pre mňa?

(Inšpirované maturitnými témami a venované všetkým, ktorí cítia onen vnútorný šok, keď si uvedomia, koľkože rokov ubehlo od ich "skúšky dospelosti".)

Čo to vlastne chcem?

Jedna z najnedomyslenejších vecí na svete a v živote vôbec je voľba budúceho profesijného smerovania. Robíme to väčšinou vo veku 17 - 18 rokov a ak nepatríme medzi šťastlivcov, ktorí odmalička vedeli, že chcú pomáhať zvieratkám (a k tomu zdedia ambulanciu po rodičovi - renomovanom veterinárovi), že sa chcú venovať počítačom a už v prvých rokoch začínajúcich sa dvojkou videli potenciál v IT, alebo že chcú učiť a vzdelávať iných a robiť to lepšie ako zatrpknutá slovenčinárka, máme smolu.

V čase, kedy náš svet roky pozostával z užitočných vecí ako sú rezy v matematike, trihydrogenfosforečnan vápenatý, memorovanie kostí v ľudskom tele, aj zde leží zem ta před okem mým slzy ronícím, alebo hod granátom na hodine telocviku... Tak v tomto období sme si vyberali vysoké školy a rozhodovali o charaktere našej budúcej existencie.

Prečo nám nikto nikdy nedal echo k našim plánom? Mne chýbalo hlavne kruté a úprimné "ty na to nemáš", "TY chceš byť ČÍM? tak na to zabudni","tak keď toto vyštuduješ, rovno si naplánuj aktivity na mesiace nezamestnanosti". 

Budúcnosť sa blíži. Či chceš, či nie.

Vysoká škola. Odhliadnuc od ľudského aspektu a občas často od reality odrezaného života si pár ľudí uvedomilo, že by im bolo lepšie na zahraničnej univerzite, alebo v inom odbore. Fajn pre nich. My ostatní sme nakoniec nejak všetci doplávali do cieľa. A už bolo neskoro plakať.

Škoda, že sa po strednej škole nedá pár rokov konštruktívne požiť, pochodiť na skusy, pobudnúť na mnohých miestach hľadajúc svoje smerovanie bez toho, aby to potom pôsobilo rušivo na budúcich zamestnávateľov. 26 - 27 rokov by bol vek nástupu na vysokú školu - ak by to niekto chcel a potreboval.

Mám pár rokov po štátniciach a až teraz viem, aké sú moje vysnívané zamestnania. Cítim sa dosť skúsene na to, aby som si povedala, čo akceptujem a kam ma nedostane ani sto koní či ekvivalentný počet gastrolístkov. Čo by som robila, keby som mohla? (A veľmi rada aj bez stravných lístkov...)

1. Vymýšľač názvov, najlepšie kozmetický. Dívam sa na balzam na pery s názvom Born Lippy (Let your feelings lip boy, but never your face mask boy...) a uvažujem, kde sa stala chyba. Prečo žiaden produkt nenesie kreatívny názov zrodený v mojej hlave?

2. Pracovať vo vývoji počítačových a konzolových hier. Ak sa to teda dá nazvať "prácou" a nie radšej izolovaným kúskom raja na zemi. Najväčší sen, Sen, je nahovoriť badass repliky (pamätné hlášky ako Succubus - suck on this), alebo nechať sa odrátovať, očipovať a okábliť a postaviť sa pred green screen - zelené plátno, na ktorom kvitnú gamerské sny - a robiť pohyby a mimiku postavy. Neviete niekto o voľnej pozícii tohto typu? Hoci aj Junior Character Movement Architect.

3. Late-Night Steve. Odhliadnuc od toho, že sa v našich končinách zrejme nikdy nedopracujeme k late-night programom ako ich poznáme z Ameriky a súčasné i minulé pokusy sú skôr krutým výsmechom žánru ako takého, bolo by to možno aj celkom realizovateľné. Steve Higgins má už čo-to za sebou, s Jimmym Fallonom sú zohranou dvojicou. Steve nestojí priamo v centre pozornosti, ale vtipnými hlodmi, poznámkami, zvukmi a kreatívnym blbnutím dopĺňa a ozvláštňuje šou. Steve - muž v obleku, profesionálny, dôvtipný, pohotový. A viem si predstaviť, že sa po vypnutí kamier usadí do pohodlného kresla, len on a kniha - a nechá sa vnútorne hladiť potleskom a smiechom ľudí. Keď nie kariéra ako má on, tak aspoň superkamoš, ako je on!

Možno ešte nie je neskoro.