27. Cobainove roky.
Dvadsaťsedemročný človek nám už chodil rvať vedomosti do hlavy na gympli a nechal sa oslovovať "pán profesor", i keď bol vyklepaný ako nedeľný rezeň a mal pár týždňov po štátniciach. Možno mali aj vaši rodičia v tomto veku už dve deti a dom. Že quarterlife crisis? Hybaj radšej do záhrady burinu vytrhať! A Franz Kafka vyzeral takto, keď mal 27. Premenu ešte nenapísal. Ale ktovie - možno dostal samsovskú inšpiráciu práve v tomto veku.
Nedá mi trochu sa nezamyslieť nad plynutím času. Možno aj vy máte to svoje, ktoré sa časom zmenilo a ani ste nepostrehli kedy, ako a prečo.
Spomínam si, ako mi kedysi pripadali minúty ako večnosť. Ten okamih na hodine geografie, kedy som sa po viac než polhodine pozrela na hodinky a zistila som, že od začiatku hodiny ubehli ani nie štyri minúty. Teraz žmurknem a - týždeň fuč. Žmurknem dvakrát a namiesto pozorovania púčikov na strome oberám z neho doma jablká.
Celkové vnímanie konceptu času mi ostalo stále rovnaké (kdesi je stále svet, kde som malá, letá sú dlhé a september vonia farebnými perami). Akurát môj súčasný dnešok už nie je o zabíjaní času na zemepise, o dlhočiznom 20-minútovom čakaní na spoj domov alebo o dvoch nekonečných mesiacoch prázdnin. Už sú to skôr márne snahy trochu spomaliť svet. A aj tak je stále pondelok a piatok, pondelok a piatok, pondelok a piatok. Už neexistujú dlhé popoludnia, ktoré sa diali v tichu a s knižkou. Dni bežia rýchlo a budík stále zvoní.
Soulmates never "hi"
27, to je občas samota. Nájsť si v tomto veku priateľov = Mission Impossible (?). Nájsť si spriaznenú dušu ako vtedy na pavlači intráku, keď som začula, ako ktosi počúva akustických Editors, dala som sa s tým človekom do reči a zistili sme, že máme obaja radšej Interpol a ísť o dva mesiace na to spolu na koncert Paula Banksa a dodnes cítiť, ako kus mňa zostal u toho druhého a úprimne dúfam, že mi ho nikdy nevráti? Ehm, to už asi ťažko zopakujem.
Isteže, stále trochu ľpiem na mojej predstave o siahnutí-naraz-po-tej-istej-knihe nasledovanom dlhým rozhovorom (prvým z mnohých) o tom, kto je skvelý a kto je najviac preceňovaný autor v histórii (Salinger, pozerám sa na teba!), ale moje realistické ja ma často zahriakne.
Ale možno raz... Veď balkón mám.
Takisto som zistila, že vnútorná rozorvanosť nemizne. Nenanútite si optizmus, keď sa nedá. Občas myseľ zatieni pozitívno, akožeracionálno, nadhľad, no hlboko vás serú tie isté veci, ako keď ste nosili flanelovú košeľu a vlasy na štýl nestrihaný. Vnútorný pokoj neprichádza, hodnoty sa nemenia, shit is still not figured out. Na jednej strane preto cítite slobodu a zmier s tým, akým a kým ste, na strane druhej ste akurát tak v panike z toho, že teda niečo by sa už vedieť patrilo. Zmysel života trebárs.
Hľadanie únikových východov
27, to je boj o váš čas. Najviac ho trávite v práci, o voľné dni pomimo víkendov musíte požiadať a čerpať z obmedzeného množstva. Žiadne prázdniny, ktoré ste mať museli. Nikoho nezaujímalo, že neskoro vstávať, pozrieť si rozprávky a užiť si deň podľa vlastných predstáv nechcete.
Slobodu máte obmedzenú na počet dní, ktoré vám stanoví niekto iný. Keď chcete niekam odísť na tzv. dovolenku, musíte si za to zaplatiť. Nikde však nedostať tie rezne v chlebíku a arómu starej dedovej škodovky.
27, to je zúfanie si. Dobiehajú vás absurdity a povinnosti dospeláckeho života a siahate po každej slamke, ktorá vás z tohto kolotoča dokáže aspoň na chvíľku vytrhnúť. Skúsiť ešte nejakú stáž? Na chvíľu byť slobodným umelcom? Otitulovať sa nejakým cool štvorslovným povolaním ako Freelance Social Media Marketer (toto som si teraz vymyslela a netuším, či takéto povolanie naozaj existuje) a čakať, ako / či sa to vyvŕbi? To sú tie dilemy, na ktoré budem (žiaľ) čoskoro pristará.
27, to je domov. Život v zahraničí pre mňa prestal mať príchuť niečoho, čo človeka nevyhnutne obohatí. Fajn, nové skúsenosti a podobné praktické záležitosti nechajme ležať bokom. Každým kilometrom smerom "preč" sa ešte viac vzďaľujete rodine, priateľom a ľuďom, ktorých máte radi a prichádzate o spoločne strávený čas. Sú ľudia, ktorým sa stačí vidieť s blízkymi raz do roka alebo majú iné dôvody, pre ktoré odchádzajú bez nejakých smútkov preč. A keď sú preč, majú hneď pätnástich nových superkamošov. Chvalabohu a možno aj žiaľbohu do tej skupiny nepatrím. Po roku a pol v Prahe stále čakám na moje náhodné priateľstvo s kdesi sa potulujúcou spriaznenou dušou, lebo tie iné ostali v iných geografických súradniciach. Tak v ktorom kníhkupectve si?
Tak je to. Každé ráno sa prebúdzam so strachom z ranného pohľadu do zrkadla. Očakávam vráskavú tvár a myšlienku kedy sa zo mňa len stalo... toto. Osamelá slza stekajúca po líci, pohľad do diaľky a cigareta na balkóne.
Je to veru vek mladej staroby - alebo starej mladoby. Kedysi zamlada som si však myslela, že to bude v mnohých smeroch horšie. Vlastne som stále príjemne zakonzervovaná vo vekovom rozpätí 9 až 17 rokov a snažím sa - v závislosti od situácie - dôstojne vysporiadať s vecami, ktoré každý deň prináša.
Celkom sa mi to darí.
Ale možno je to aj tým, že som konečne vo veku, na ktorý som sa mentálne cítila už od škôlky.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára