Dni cválajú, pondelok sa strieda s piatkom a vraj je medzi nimi čosi zvané víkend. Menia sa ľudia vôkol nás, menia sa dôverne známe uličky a budovy, mení sa náš odraz v zrkadle a plynúce roky nechávajú nezvratné odlesky skúseností, radostí a smútkov v našich očiach.
V uponáhľanej dobe sa môžem spoľahnúť aspoň na jednu istotu. Rok a pol a stále a dodnes. Môj phro je stále so mnou.
“Kde te mam?”
Zlaté. Až kým si neuvedomíte, že nemáte žiadneho českého (ne)známeho, ktorý by sa vám takto nežne prihovoril z displeja vášho telefónu. Dúfam, že anonymný pisateľ správy napokon našiel svojho strateného.
Človek môže snívať, že neznáme volajúce číslo bude niečo iné, než nenásilný predaj bambusových ponožiek alebo päťminútová anketa mobilného operátora, ktorú ani po polhodine nie a nie ukončiť. Naivne môžem veriť, že telefonáty môžu mať zmysel, hoci vám volá neuložené číslo. Čo keď mi volá dávno nevidený priateľ? Kolega? Niekto z tých, komu som sľúbila, že si ich číslo určite (!) uložím? A tak som dvakrát telefonicky priateľsky konverzovala s ľuďmi, ktorí hľadali Míru a dovolali sa… Nuž… Mne. Dokonca som toho človeka, ktorý sa nechtiac a náhodou dovolal mne, poprosila, aby pozdravil Míru. Drzé? Možno. Milé? Ak mal dobrú náladu, hádam sa aj pousmial. Pomohlo to zastaviť mne neurčené prejavy cez telefón? Kdeže!
Jeseň ubehla pokojne, s očakávanými správami o stave môjho účtu, ktorý nemám a o ponúkanom podozrivo skvelom úroku. Blahopriali mi opäť k narodeninám, ktoré neboli moje. A uvedomila som si, aké je nepekné, keď vás oslovia strohým “klient”. Nepekné a pátračsky kontraproduktívne.
Podľa očakávaní bol mírovsky najintenzívnejším mesiacom december.
“Dluzim ti za vaja.mas nejeky?stavil bych se”
Ach, starý dobrý Míra a jeho vajcia. Teším sa, že stále neprestal s podnikaním v oblasti bio. Ako sa s láskou stará o svoje operence je predstava, ktorá je môjmu srdcu bližšia. Tú druhú – že vajíčka sú len krycím názvom pre veci iné, radšej z mysle vytláčam.
Vianoce samotné boli menším sklamaním. Nesnežilo, nestihla som napiecť medovníčky a počet vianočných prianí mne a počet vianočných prianí Mírovi bol rovnaký.
“Ahojda ahojda. Krasne Vanocni veseleni a vse co si prejete at se Vam splni. Stana,Lada, cipik a ketinka”
Aspoňže moja správa bola tou krajšou! Akurát mi nevinšovali dvaja ľudia a - očividne - dve domáce zvieratá.
Obraz Míru ako vyrovnaného, s prírodou spätého človeka milujúceho správny balans medzi milými nudnými susedskými aktivitami (vajíčka) a adrenalínovosťou vetra vo vlasoch a brázdenia krajiny motorkou, mi napokon potvrdila esemeska od predajcu elektroniky. Vraj objednávka je pripravená. A keďže s číslom objednávky jednoducho dohľadáte aj objednanú vec, puzzle sa opäť stalo úplnejším. Superodolná outdoorová kamera. Ej, bisťu! Dobrodruh s dušou farmára. Tráva a asfalt. Príroda a benzín. A to všetko vo vysokom rozlíšení.
Snažila som sa neznepokojovať sa nad tým, že si kameru objednal na pobočku do Prahy. Pár zastávok od miesta, kde bývam.
Nie je to čudné.
Ľudia sa predsa sťahujú.
A mohol mu to prevziať aj kamarát.
Trebárs Kamil.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára