Zväčša to bol road-trip korporátnou Amerikou, ale nevadí - veď isté veci preberáme aj v našich eklekticky sa rozvíjajúcich krajinách. Stačí si len pomyslieť na váš pracovný open space, nedávny team-building či brainstorming. (Ak otvorený kancel, družstvobudovanie alebo mozgobúrky do vašich životov nepatria – eh, závisť!)
Veľmi dobre rešeršované dielko (skusy a experimenty na sebe samom, to ja rada) nás zavedie do kancelárií psychológov, do histórie skúmania ľudského temperamentu a povahových pólov. Že je veľmi dobre rešeršované však v neposlednom rade spôsobí to, že výsledný dojem z formy je tak trochu zmiešaný. Niekedy som mala pocit, že knižka je výcucom a zbierkou odkazov na psychologické štúdie. Na to však prišli pasáže, kedy sa autorka sama podujala skúmať javy späté s kultom extroverta v súčasnej americkej spoločnosti.
Stretávame trebárs budúcu korporátnu elitu národa. Medzi študentmi Harvard Business School sa však nachádzajú aj ľudia, ktorí sa do všetkých aktivít pokladaných za základy budúceho úspechu zapájajú s pomerne veľmi veľkým sebazaprením a nasadzujú si masku, ktorú si dajú dole len osamote a s veľkým a hlbokým výdychom. Introverti s mimikrami na plné obrátky, v prostredí vychovávajúcom k líderstvu a podobným veciam, po ktorých by človek s ambíciami mal túžiť.
Cain (to naše krásne –ová nedávam zámerne) zároveň veľmi citlivo odhaľuje aj svoje skúsenosti - či z čias, kedy musela svoju introvertnosť prekonávať ako právnička na Wall Street, alebo zo všedných dní so svojím priateľom, neskôr manželom. Trochu mi to pripomenulo moje osobné dilemy ešte v časoch, kedy sa téma intro/extro nepopularizovala a ja som si myslela, že som jednoducho mizantrop, ohavná duša potrebujúca sa na istý čas skrývať aj pred blízkymi, či iné milé prívlastky.
V určitom veku som si začala namýšľať, že sa to zlepšilo. Nemala som ani šajnu, čo konkrétne sa to vo mne opravilo, ale povedala som si, že asi to tak život odo mňa chce a ja sa s jeho požiadavkami musím vyrovnať. Hlavne v práci. Čo tam po tom, že po piatich dňoch v obklopení prázdneho ľudského šumu som dva dni nemohla ani len telefonovať domov, brala som si "rekreačné" dovolenkové dni, kedy som si len čítala a písala a keď som po x dňoch mlčania počula vlastný hlas, znel mi neprirodzene. Korporátny introvert snažiaci sa prežiť.
V knižke Cain sa vykresľujú nielen znaky a móresy introvertov (pri čom som zažívala známe ľudské momenty bežne preciťované dievčinami pri pozeraní Amélie ako – wow, to platí presne aj na mňa, robím to takisto, ten pocit poznám!). Nie je to však len o tom, ako sa s týmito bytosťami, občas pôsobiacimi prinajmenšom zvláštne, popasovať. Vlastne – tak trochu áno.
Aké to je, byť extrovertným rodičom introvertného dieťaťa? Je lepšie, keď sú rodič i dieťa introvert, alebo je čaro v kombinácii oboch pólov? A čo tak páriky, kde jeden umiera bez pravidelného prísunu žúrov a pokecu s ľuďmi, ktorí nemusia byť nutne jeho blízki priatelia a ten druhý umiera už len pri predstave bytia na narodeninovej oslave toho prvého? Nedostávame žiadne univerzálne závery, no príbehy zo života inšpirujú k zamysleniu sa. Každý rodič, učiteľ, frajer je samozrejme iný. A tak krútime súcitne hlavou, keď niektorí rodičia svojho malého tichúňa chcú vyliečiť zo seba samého. Alebo keď sa ako dôvod rozvodu uvedú tiché "neprekonateľné rozdiely".
Cain a celkovo škatuľku "introvert" som objavila celkom nedávno. Kdesi som narazila na jej legendárny TED-speech, v nadväznosti na to som sa vrhla na knižku a v nadväznosti na to som upustila z vlastného konceptu prispôsobenca odsúdeného na vnútornú vyprahnutosť až do staroby, kedy by som sa definitívne a spokojne zavrela do svojej kutice a keď by som občas vyšla medzi ľudí, aby mi svaly neatrofovali úplne, mlátila by som okoloidúcich paličkou, desila skleným okom a mrmlala si popod nos vulgarizmy.
Nestretla som sa vždy s pochopením ("... já nechápu, jak múžeš žít bez toho, abys šla ven mezi lidi v pátky, jako na párty, co to je za život" alebo "Co to má znamenat, že nejdeš? Proč?" či moje obľúbené "Ako to, že by si rada vlastnú kanceláriu? Ty nás nemáš rada?" a iné varianty "nemáš ma rada"), ale o to krajšie je, keď sa vám niekto snaží porozumieť, pýta sa (lebo to často robím iba ja), či sa snaží vás trochu postrčiť smerom k okolnostiam, v ktorých sa naplno prejavia vaše talenty (ktoré ostávajú často nepovšimnuté, zamlčané a stratené v echu tých hlučnejších).
Veľmi odporúčam Cain ľuďom, ktorých zaujímajú základy introvertológie a základné odpovede na obšírne Čo to, kto to je?. O problematike bolo popísané kadečo a kadekoľko, Quiet je preto dobrým základom, po ktorom iné knihy tohto rázu čítať ani nemusíte. Sama som bola prekvapená, že aj pred Quiet vyšlo niekoľko kníh o introvertoch. (Že ich vyšlo viac po vydaní Quiet ma teda neprekvapilo vôbec.)
Sú aj iné fajn knihy o introvertoch, ktoré sa oplatí prečítať? Možno.
Alebo je to všetko same sh*t, different cover? Môže byť.
Bude viac článkov o tejto téme? Určite.
Veľmi dobre rešeršované dielko (skusy a experimenty na sebe samom, to ja rada) nás zavedie do kancelárií psychológov, do histórie skúmania ľudského temperamentu a povahových pólov. Že je veľmi dobre rešeršované však v neposlednom rade spôsobí to, že výsledný dojem z formy je tak trochu zmiešaný. Niekedy som mala pocit, že knižka je výcucom a zbierkou odkazov na psychologické štúdie. Na to však prišli pasáže, kedy sa autorka sama podujala skúmať javy späté s kultom extroverta v súčasnej americkej spoločnosti.
 |
| Nejestvuje žiadna korelácia medzi "byť najlepším rečníkom" a "mať najlepšie nápady". |
Cain (to naše krásne –ová nedávam zámerne) zároveň veľmi citlivo odhaľuje aj svoje skúsenosti - či z čias, kedy musela svoju introvertnosť prekonávať ako právnička na Wall Street, alebo zo všedných dní so svojím priateľom, neskôr manželom. Trochu mi to pripomenulo moje osobné dilemy ešte v časoch, kedy sa téma intro/extro nepopularizovala a ja som si myslela, že som jednoducho mizantrop, ohavná duša potrebujúca sa na istý čas skrývať aj pred blízkymi, či iné milé prívlastky.
 |
| Introverti, na druhej strane, môžu mať silné sociálne zručnosti a užívať si žúry a pracovné stretnutia, ale po nejakom čase si želajú byť doma v pyžame. Svoje sociálne sily venujú radšej blízkym priateľom, kolegom a rodine. Počúvajú viac, než rozprávajú, a často majú pocit, že sa lepšie vyjadrujú slovom písaným než hovoreným. Konflikt oni neradi. Mnohí sa desia small talku, ale vychutnávajú si hlboké konverzácie. |
V knižke Cain sa vykresľujú nielen znaky a móresy introvertov (pri čom som zažívala známe ľudské momenty bežne preciťované dievčinami pri pozeraní Amélie ako – wow, to platí presne aj na mňa, robím to takisto, ten pocit poznám!). Nie je to však len o tom, ako sa s týmito bytosťami, občas pôsobiacimi prinajmenšom zvláštne, popasovať. Vlastne – tak trochu áno.
Aké to je, byť extrovertným rodičom introvertného dieťaťa? Je lepšie, keď sú rodič i dieťa introvert, alebo je čaro v kombinácii oboch pólov? A čo tak páriky, kde jeden umiera bez pravidelného prísunu žúrov a pokecu s ľuďmi, ktorí nemusia byť nutne jeho blízki priatelia a ten druhý umiera už len pri predstave bytia na narodeninovej oslave toho prvého? Nedostávame žiadne univerzálne závery, no príbehy zo života inšpirujú k zamysleniu sa. Každý rodič, učiteľ, frajer je samozrejme iný. A tak krútime súcitne hlavou, keď niektorí rodičia svojho malého tichúňa chcú vyliečiť zo seba samého. Alebo keď sa ako dôvod rozvodu uvedú tiché "neprekonateľné rozdiely".
 |
| Ak si introvert, tiež vieš, že ten predsudok voči tichosti môže spôsobiť hlbokú psychickú bolesť. Ako dieťa si možno prepočul, ako sa tvoji rodičia ospravedlňujú za tvoju hanblivosť. Alebo do teba v škole šťuchali, aby si "vyliezol zo svojej ulity" - ten otravný výraz, ktorý opomína, že niektoré zvieraté nosia svoj úkryt kade len chodia, a že niektorí ľudia sú takí istí. |
Nestretla som sa vždy s pochopením ("... já nechápu, jak múžeš žít bez toho, abys šla ven mezi lidi v pátky, jako na párty, co to je za život" alebo "Co to má znamenat, že nejdeš? Proč?" či moje obľúbené "Ako to, že by si rada vlastnú kanceláriu? Ty nás nemáš rada?" a iné varianty "nemáš ma rada"), ale o to krajšie je, keď sa vám niekto snaží porozumieť, pýta sa (lebo to často robím iba ja), či sa snaží vás trochu postrčiť smerom k okolnostiam, v ktorých sa naplno prejavia vaše talenty (ktoré ostávajú často nepovšimnuté, zamlčané a stratené v echu tých hlučnejších).
Veľmi odporúčam Cain ľuďom, ktorých zaujímajú základy introvertológie a základné odpovede na obšírne Čo to, kto to je?. O problematike bolo popísané kadečo a kadekoľko, Quiet je preto dobrým základom, po ktorom iné knihy tohto rázu čítať ani nemusíte. Sama som bola prekvapená, že aj pred Quiet vyšlo niekoľko kníh o introvertoch. (Že ich vyšlo viac po vydaní Quiet ma teda neprekvapilo vôbec.)
Sú aj iné fajn knihy o introvertoch, ktoré sa oplatí prečítať? Možno.
Alebo je to všetko same sh*t, different cover? Môže byť.
Bude viac článkov o tejto téme? Určite.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára