Dlhšiu dobu normálne fungujete, až zrazu - bum. Náhle a nečakane. Jednorazová zlá vec. Pomôže vám záchranka, ale ani ku všeobecnému lekárovi po incidente nepôjdete, o špecialistovi nehovoriac. So šarmom vám vlastným oklamete (vtedy tomu samozrejme veríte) nielen osadenstvo sanitky a milého lekára na pohotovosti, že určite k lekárovi zájdete a dáte sa vyšetriť až tak, že ani kúsok kože, mäsa, či krvi neostane nepreskúmaný. Fungujete ďalej, chodíte do práce, na skúšky a na incident akosi zabudnete.
Ďalšie fungovanie však spestrujú rôzne ťažkosti. Ťažkosti, ktoré ste predtým nemali,
však nikdy nie sú také, že by ste s nimi chodili po lekároch. Po nejakom čase príznaky – kŕče, bolesti, záhadné fľaky po tele, ktoré sa samovoľne objavujú a znova strácajú, horúčka, triaška - pominú. Viete zhruba, po ktorých potravinách je vám veľmi, po ktorých len trochu zle. Ach áno, zabudla som v úvode spomenúť, že hlavným znepríjemňovačom vášho života sa stala trivialita: jedlo.
Po nejakom čase zistíte, že fajn alternatívou je nejesť vôbec nič. Po dlhšom čase zistíte, že to takou skvelou alternatívou nie je a bolesti hlavy, únavu, slabosť ducha a tela, podráždenosť a spol., vymeníte za známe problémy vyvolané jedlom. Naučíte sa s tým nejak žiť a ak vám do cesty príde napríklad stáž v zahraničí, lekár sa vám neobjaví ani len v snoch po dvojdňovom maratóne Dr. House-a a Scrubs.
Incident číslo dva preto príde ako blesk z jasného neba. (Nebo je samozrejme jasné len pre vás, keby ste mali nejakého lekára, dávno by vás bol upozornil na zaťahujúce sa tmavé mračná nad vami.) Ležíte v hotelovej izbe a váš „výlet – prvýkrát pri mori“ spestrí záchranka nemecká. Tá váš polokomatózny stav zlepšuje aspoň tým, že chváli vašu krásnu nemčinu a neverí, že nie ste ich krajan. Škoda, že neviete skriviť vaše spuchnuté ústa do úsmevu, alebo im podať vašu na dvojnásobné rozmery zväčšenú ruku. Hotelová izba sa na chvíľku mení na oázu infúzií, ktoré zaberajú nemecky presne a rýchlo. Ich vedľajšie účinky spôsobia, že namiesto výletného súputníka celú noc objímate záchodovú misu, nemáte sily na plač a ani na státie na nohách a jediné, na čo si ráno „po“ spomínate, je čierňava, pred ktorou sa pred vašimi očami mihla známa tvár, ktorej meno ste sa silili aspoň pošepkať, no nešlo to. Našťastie vás mal kto zachytiť a usmerniť mdlobný pád na posteľ.
Tento zážitok vás traumatizuje viac, než ste ochotní si pripustiť. Že kolaps spôsobili potraviny, ktoré ste bežne doteraz jedli a keď, tak „len tak trošku, v pohode to pretrpím“ vám z nich bolo zle. Tvárite sa, že ste oukej, no vaše panikou zľadovatelé spotené dlane pri každom jedle, ktoré ste si nevarili vy, naznačujú niečo iné.
... jedlo, to vám je veľmi záludná vec. Stáva sa ešte záludnejšou, keď si najskôr podvedome, neskôr cielene, začnete uvedomovať, čo do svojho tela dávate. Google – vaša opora - vám na spektrum (seba-)diagnóz poradí vynechanie rôznych jedál. Prípadný zmätok napokon vyrieši intenzívne sebapozorovanie a vylúčite potraviny, z ktorých vám je nedobre. (To, či vám je z niečoho zle naozaj, alebo vám je zle, lebo vaše psychické pochody spúšťajú zlé telesno, nie je podstatné.)
Najhoršie je, že v dnešnom čase kultu jedál, rôznych diét, spôsobov stravovania a foodporn-u (áno, dnes ľudia viac ochkajú nad chrumkavými stehnami a krásnymi prsiami zvieratiek na svojom tanieri, než nad tými z filmov pre dospelých), v čase, kedy je jedlo jedným z najdôležitejších socializačných činiteľov a kedy sa ľudia na prichádzajúcu porciu jedla v reštaurácii dívajú s väčšou láskou, nehou a radosťou, než na svojich najbližších rodinných príslušníkov... V tomto čase jedlového estetizmu (a hedonizmu) sa u mňa tieto veci obracali úplne naruby. A začala som odmietať.
Ťažko sa vysvetľuje priateľom, že sa reálne bojíte sanitkových sirén, a tak si z koláča ich babky teda nedáte. Snažila som sa, aby nikto nevidel moje utrpenie a úzkostné stavy, keď som predsa niekde niečo zjedla, trápny obložený chlebík na školení trebárs, nadväzoval na to záchvat rýdzej úzkosti („preboha, to je pesto? tam je pesto?! nikdy som to nejedla, ale určite mi to škodí... nemôžem dýchať... kde sú dvere?!“). Zistila som, že väčšina s jedlom súvisiacich vecí sa neberie vážne ani medzi najbližšími a dopočujete sa napríklad slov, že ste si to spôsobili sami, alebo si to len namýšľate. Naučila som sa trošku ovládať panické stavy mantrou – veď toto si jedla predvčerom a nič ti z toho nebolo, ani teraz ti nič nebude, mysli na niečo iné, obláčiky, dúha, jednorožce. Do repertoára odpovedí na „dáš si?“ mi pribudli výhovorky, ktoré zneli v každom prípade lepšie, ako pravda.
Nikdy som nebola človekom vyslovene zbožňujúcim konzumáciu jedál, väčšinou v mojom dospelom veku prevládal úplne úžitkový prístup k veciam prežúvaným. (Áno, bytostne mi vadí výskanie nad kusmi mäsa obloženými chutnými vyprážanými prílohami, priam rituálne napchávacie priateľské strety, prejedanie sa vecami zadarmo na podujatiach, fotenie si obžerstva na sociálne siete a podobné first-world-pseudoradosti.) Keď však moje ťažkosti pribúdali, začala som s úprimným smútkom závidieť priateľom burgrové večery, vianočné kapustnice, ale predovšetkým bezstarostné jedenie hocičoho a hocikde (od dovolenkových špecialít až po trdelník na trhoch).
Vždy som si myslela, že mne sa takéto nemôže stať. Ako zástanca lineárnej samoliečby („časom to prejde samé“) som sa spoliehala na neviditeľné uzdravujúce sily, ktoré účinkujú pri všetkých prechodených chrípkach, neliečených angínach a zľahčovaných bolestiach žalúdka a pichaniach pri srdci. Samú seba som však dostala do fázy, kedy mi zvieralo žalúdok a srdce mi búšilo kdesi v hrdle, keď som mala zjesť hocičo. Reportáže v televízii, kde som videla priestory nemocnice, vo mne vyvolávali známe nedobré pocity. Jablko bez šupky sa mi zdala ako plnohodnotná alternatíva raňajok, obeda i večere – tým pádom už ani nepotrebujem pomoc. A ja hlúpa som kedysi chcela k lekárovi...
A len pripomínam, že som sa v tejto fáze môjho jedlového prístupu k lekárovi ani nedostala. Nie, nebolo to tým, že k lekárom nešla od nášho bytu emhádé. Neodhodlala som sa. Nejak som mala vo svojom vnútri zakorenené jedno veľké NECHCEM. Ba čo viac. Keď mi niečo „nájdu“, bude to o to reálnejšie, skutočnejšie. A žiadne jedlo mi nestojí za veľkú pečiatku na čele s nejakou trápnou diagnózou.
Nebyť racionálnejších ľudí okolo mňa – najmä tých, pred ktorými som sa nevedela schovať, keď som mala úzkostné triašky a mdloby trebárs aj po granátovom jablku, žila by som si svoj život s monotónnou stravou a večným „how about no“ pri každom tanieri jedla nerušene ďalej.
Asi treba ľudí občas trochu postrčiť (niektorých vyslovene sotiť a pre istotu prefackať), aby sa pohli k špecialistovi. (Hlavne v dobe farma-sprisahania riadeného kdesi z útrob sionistických slobodomurárskych vortexových lóží, že.) Dnes len premýšľam, koľko som si toho mohla ušetriť, keby som bola šla na dôkladné, či hoci aj normálne vyšetrenie po prvom varovnom signáli. Alebo to všetko prišlo až časom a postupne? Prejde to, alebo to už takto bude navždy? Alebo horšie, ťažšie? Keby som mohla cestovať v čase, objednala by som sa k lekárovi prv, než dospejem do štádia ošúpaného jablka.
Keby som mohla hocikomu s problémami v hocijakej zdravotnej oblasti poradiť, tak:
1. Padaj k lekárovi čo najskôr! 2. Kašli na to, kto ti čo hovorí a kto ťa o čom presviedča a čo si ty sám o sebe myslíš a namýšľaš.
Padaj k lekárovi!
Bolo by fajn mať tie istoty aspoň v tom, či vás neodstaví kúsok koláča. Môj prvý – a síce neistý - krok sa udial pred pár dňami a pani doktorka na mňa vrhla MuDr.-lantský pohľad zdesenia zmixovaného s fascináciou nad počtom rokov sugescie nič mi nie je. Každému, kto sa na prvý krok ešte len odhodláva, prajem rýchle odhodlanie sa. A tomu, kto sa neodhodlá, prajem tiež veľa odvahy a sily.
Bude to totiž len horšie.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára