Môj ukrajinský zubár

Odmalička som sa bála zubárov. Teda – tej našej jednej.

K životu na dedine patrilo aj chodenie k zubárke, ktorá tu roky rokúce ordinuje. Nuž - niekedy si človek nevyberie. Naša zubárka ešte onehdy, za dávnych čias, ošetrovala aj môjho otca disponujúceho mliečnymi zubami. Ten k nej dodnes (rovnako stenovobledý) chodí. Pamätám si aj naše rodinné návštevy pani doktorky M. Ako sme všetci štyria tŕpli v čakárni, dívali sa na nemeniace sa letáky a osvetové plagáty a hľadali sme útočisko aspoň v krajinách, kam nám mysle zblúdili.  Ako sme mali malé Vianoce po každej skončenej návšteve ordinácie. Ako nás v tých chvíľach spojilo jediné: túžba prežiť.

Pani doktorka zo zásady nepoužívala injekcie. Keď ste si ich vyžiadali, trpel vraj človek rovno dvakrát. Mojich pár vŕtaní som prežila naostro a bez ihly, excesívne dvíhajúc ľavačku pri každom jej „keď bolí, zdvihni ruku“. Dodnes netuším, či to jej veľké kreslo bolo vôbec polohovateľné, hlavu som mala do tvrdej opierky natlačenú ako kozmonaut počas zrýchľovania rakety. Diagnostikovala spôsobom bolí-ťa-niečo?, takže som donedávna nepoznala röntgen – a možno ani ona. Bála som sa, veľmi som sa bála. Zubárske návštevy som si pre zoštíhľujúci efekt dohadovala pred udalosťami, kedy bolo fajn vyzerať trochu lepšie, štíhlejšie. Vôbec vidina termínu u nej totiž ničila apetít, spánok a celkovú chuť žiť. Dovidenia a odchod z ošetrenia následne privolali euforické stavy, zdravú farbu líc a celkové šťastie sálajúce z každej bunky vášho tela.

V Prahe som sa rozhodla dať zbohom všeobecným lekárom zbesilo predpisujúcim antibiotiká, gynekológom ukecávajúcim vás na prípravky akurát privezené dílerom a takisto zabuchnúť veľké bordové kožené dvere pred zubárkou, ktorá v posledných rokoch už nevedela, či v jej kresle sedím ja, alebo moja sestra.

Zubára som si hľadala ani nie tak podľa blízkosti k bydlisku. V recenziách som pátrala po magických vetách ako „zbavil ma strachu zo zubára“, „40 rokov som nebola u zubára, ale konečne som si našla niekoho, kto ma zbavil paniky a hanby a ošetril moje tri hnilé zuby“ - teda recenzie, v ktorých bola veľmi podstatná schopnosť zmetamorfovať pacientov strach zo zubára na pocity aspoň neutrálne (v „tešenie sa“ na zubára som hádam nemohla ani len dúfať).

Po dlhšom hľadaní som sa aj s mojím bezproblémovým chrupom pobrala k zubárovi. V ambulancii som štebotala o traumách predošlých zubárskych návštev a o mojom ľahko paranoidnom strachu o svoje zuby, ktoré ale našťastie nie sú vôbec kazivé...

„No já vám moc ňjerozúmjem. Vy sťje Slovénka, vijď?“

Po tejto ani nie veľmi upokojujúcej vete v prvej konverzácii s mojím novým zubárom som si spomenula, že cudzinci ovládajúci češtinu mi až tak dobre nerozumejú. (Dmitrij dodnes ostal jediným človekom, pre ktorého som sa prepínala do módu babištiny pri každom našom stretnutí.)

Srdce som mala kdesi v nohaviciach, keď som sa šla dať röntgenovať. Priznanie strachu som si však musela nechať až na niečo vážnejšie, niečo viac kruté ako mašinu rotujúcu okolo mojej hlavy. Pri tomto sa hádam ani deti neboja!, pomyslela som si a snažila som sa ignorovať stav je-mi-zle-vy-ste-ma-ožiarili-do-noci-umriem.

Môj prvý röntgen nepoukázal na nič dobré. Ba som sa aj trochu hanbila, keď mi tam tie kazy našiel. Môj krásny chrup, svedomito mytý. Perličky moje, prečo ste ma zradili?

Prvé kazové sedenie sa odohralo v takmer identickej nálade, ako tie z môjho detstva. Spotené studené dlane, zovretý žalúdok, triaška a túžba utiecť, vybiť si zuby o stenu a nemať s nimi nikdy viac starosti.

„Damé iňjekcju?“

Čože čože č o ž e ! Ale - muselo to asi prísť. Po prvotnom zaváhaní som privolila a ostávalo mi len dúfať, že spektrum mojich alergií neobsahuje aj anestéziu a že zo zubárskeho kresla ma neodvezú v dvojnásobne zväčšenej verzii na pohotovosť.

„Ňjébojtje sé, jěšťje chvíľičku...“

Mám v ústach ihlu. Dlhú škaredú ihlu. Ako by som sa mala nebáť? Čo je skvelé, Dmitrij mi počas čakania na účinkovanie umŕtvovača vysvetľoval, čo sa bude diať. A to si ja ako ten hrozný pacient, ktorý potrebuje vedieť všetko o tom, čo sa bude diať, prečo, ako a kde, veľmi užívam. Zvláštny pocit v tvári som si uvedomila až časom a kým som stihla naplno prepadnúť panike z toho, či to niekedy prejde, sa môj zubár uisťuje, či injekcia splnila svoj účel.

„No... už cítim, že nič necítim...“
„Ňjefungúje?“

Vtip mi nevyšiel. Hádam aspoň to vŕtanie klapne.

Klaplo. A napokon ešte párkrát. Postupom času som prestala zubárov vnímať ako diablov v bielych plášťoch a asociovať ich s bolesťou, ignoráciou otázok (spoznala som toľko nových megakúl prístrojov!) a so strachom.

Koniec leta. Ľavá osmička. Posledný kaz. Pri rozlúčke, s poloochrnutou tvárou a v ľahkom delíriu z hučania vŕtacích, brúsiacich a iných strojov v mojej hlave, som sa funkčnou časťou tváre pokúsila vyartikulovať nonšalantnú rozlúčku. Viete, takú, po ktorej možno nie vám, ale aspoň ostatným ostane úsmev na tvári. Dmitrij si medzitým do počítača zapisuje, na čo sa pozrieme o pol roka.

Už som vás otravovala toto leto dosť, hovorím s úsmevom a v duši sa teším z konca tejto odysey. Chvíľa ticha. Môj zubár nevie, či sa má smiať, či to myslím vážne, tvári sa až zarazene, zadíva sa mi priamo do očí a zasmeje sa zmäteným smiechom a stroho povie: „nje“.

Opúšťam ordináciu s dôverne známym pocitom, že mi ľudia nerozumejú. Ale to je jedno. Napokon - všetko je fajn, keď máte zuby v poriadku.

Do pobachennya do ďalšej preventívky, Dmitrij. Naschle!