Eh, spomínate si ešte na moje nechcené alter ego?
Očividne stále nie všetci priatelia a znám(ost)i môjho phro, či inštitúcie, ktoré kedy s ním prišli do styku, vedia o zmene jeho čísla. O tom, že Míra je veľký fanúšik esemeskových notifikácií, však ja viem už celkom naisto.
* * *
V kútiku duše som si myslela, že Vianoce a dni po budú znamenať neustále pípanie a vibračné zemetrasenie spôsobené mojím staručkým telefónom nadšeným zo sviatočnej lavíny láskyplných slov (a to si píšte, že keď vibruje, otriasa sa podlaha susedov nad nami!). Napokon som bola trochu sklamaná, že sa z toľkého potenciálu vykľul akurát tak jeden novoročný pozdrav a jedna mierne mätúca správa od osôbky sťaby z románu Boženy Němcovej.
Ahojky asi v nedeli zitra nebudeme doma. Jdeme k Plackom na uzene. Pozdravuj a zatim. Teticka
Zlatá Mírova tetička, sediaca zababušená niekde v chatrči v šumavskom lese, sŕkajúca varené vínko, v pozadí blikajú obstarožné svetielka vianočného konárika (už je pristará na zdobenie veľkého stromu a vnuci, tí na ňu tento rok akosi pozabudli), jednou rukou hladkajúca poloslepého kocúra a druhou ťukajúca túto správu. Cez okno sa na ňu díva zatúlaná srnka, ktorá vidí starenku s úsmevom na tvári. I v duchu sa usmieva, áno – usmieva. Hrejivo, nežne, s nesmelým očakávaním dobrého. Myslí na chutné údené. Čarovné.
Mniho uspechu a hodne zdravi, stesti a lasky v novem roce preje Kamil H***y.
Ahoj Kamil! Tak teba som si vyhľadala na fejsbúku, aj keď o tom a o mne zrejme nevieš.
(A síce mi neraz napadla myšlienka, že meanwhile, in Mira's life uverejňuje môj phro statusy typu: „Přátelé, nelekejte se když mi voláte na mé staré číslo, tam ňáká příjemná Slovenka to dvíhá tyvole, asi má mé číslo tyvole. Tí s kým mluvila říkají, že se tak celkem snaží vysvětlit situaci, no to mě poser ty krávo, tí Slováci jsou fakt milej!“)
Na jednej strane je vtipné, Kamil, že sa podpisuješ pod správy kamošovi (keby si aspoň mal rodinu, prajú Kamil s rodinou, ale ty nie, ty sa podpíšeš do správy a ešte ani to krátke prianie nenapíšeš správne). Na blogu som ti zahviezdičkovala meno. Nebolo by ti isto príjemné, keby ti možno niekto písal, hľadal ťa alebo si tvoje meno, takú citlivú vec, ktorá ťa teraz so mnou spája, vôbec prečítal. Keď je človek okolnosťami nútený venovať to najcennejšie - čas - ľuďom, s ktorými nemá nič do činenia, nie je to veru nič príjemné. Ver mi.
Aspoňže zoznam priateľov máš verejný. Bola by som zvedavá, či je môj tip na toho „môjho“ Míru z pár exemplárov v tvojej zbierke kamošov správny.
VAZENY KLIENTE, NA SVE KARTE XX7040 MATE K DISPOZICI 55000KC, KTERE MUZETE IHNED VYUZIT NAPRIKLAD PRO VYBERY Z BANKOMATU NEBO NAKUPY.
Čo? Aká karta? Koľko mám na nej? A prečo na mňa kričia?
Spočiatku správa - prekvapenie, po chvíli mi však zdravý rozum veľmi múdro pripomenul, že som počas môjho krátkeho pobytu v okolnostiach českých toľko korún pokope nevidela ani len napísaných (ak sa v korunách už neorientujete, vy euromplatiči – ono to nie je ani tak veľa, ako sa to zdá).
Ahoj miro snad si na me pamatujes nemel bys nekdy cas? snad chapes lidus
Ú. Úúú! Prvá if-you-know-what-I-mean správa pre Míru od Liduš. (Alebo je to od pána Lidusa? Všetko je možné vo svete bubnujúcich pikantérií.) Asi prvý raz som mala reálne chuť odpísať na správu. Ahoj Lido, na tebe sa neda zapomenout. Vitr mi septa tve jmeno do usi, oblaky se kudrnateji do oblin tvyho tela, slunicko hreje jako tvy dlane na me rozhorucene pokozce. Stretnime se. V osm. Tam, kdy naposled. Budu cekat. Mira.
Sabotérske myšlienky som napokon odohnala a dúfala som, že odignorovaním správy nezraním city smutnej krehkej bytosti, ktorá si svoje odžila, odtrpela, a teraz tak úpenlivo túži po kúsku šťastia na tejto šedej zemi, že vypisuje chlapom, pri ktorých má pochybnosti, že si ju vôbec pamätajú.
Vazeny kliente, uhradte, prosim, castku 2039 Kc za POJISTENI VOZIDLA, SPZ/RK HKA****, na ucet 7(...)0800, VS 3(...)214. Dekujeme CPP.
A mám ťa!
Takmer.
Nie všetko je také zistiteľné a vyhľadateľné, ako by sme si to v tejto dobe ostrosledovanosti mysleli. Čo však viem – Míra je motorkár. Ó áno. Už tuším, na čo zbalil Liduš / Lidusa. Na modeli značky Yamaha brázdi Královohradeckom, kožená bunda sa mu blyští azda ešte viac, ako jeho dvojkolesový tátoš. V peňaženke má ľahko zožltnutú fotografiu dievčiny s venovaním „Z lásky“. V kapse si schováva kus dobrého údeného, z ktorého si odhrýza počas svojich odpadlíckych jázd.
A to všetko – poctivo poistený.
(... nie, nebudem simulovať dopravný incident, aby som od poisťovne vymámila informácie! Vy beťári!)
Najviac ma na celom príbehu fascinuje, ako jednoducho dokáže niekto vpadnúť do života iného človeka a ako ešte jednoduchšie, postupne a samovoľne prichádzajú jednotlivé kúsky skladačky o prvom k tomu druhému.
A kúsky to nie sú hocijaké.
Ide o veci, pri ktorých máme občas zábrany posielať ich cez elektronickú poštu, notifikácie o veciach, ktoré by sa zišlo spraviť hoci aj zo zákona, navyše obsahujúce pre niekoho možno citlivé údaje, alebo prosté úprimné správy od ľudí, voči ktorým je istým spôsobom nefér, že si ich číta niekto tretí. Od samotného Míru mi to však pripadá ako prejav vlastnej hlúposti, rušiť si číslo s toľkými neuzavretými záležitosťami. Alebo to tak bolo chcené? Je Míra na úteku? Pridáva na svojej motorke plyn, aby sa definitívne vzdialil poisťovni? Otravným príbuzným? Kamilovi?
Necháme sa prekvapiť, aké správy prinesú ďalšie dni.
Veď on sa raz prezradí. A skladačka bude kompletná.
Či chce, či nie.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára