Jedna z prvých vecí, ktoré som si počas prvých dní českého života zaobstarala, bolo české telefónne číslo. Zatiaľ úplný základ - predplatená karta, akú som poznala aj z Nemecka. Konečne som si moje krásne nové číslo (má v sebe s láskou vybratú magickú 58-ku, pamätníci Azylového domu pochopia) mohla začať písať do životopisu. Konečne som mohla tým trom ľuďom, ktorých v Prahe poznám, dať na seba kontakt. (Niežeby to, že má niekto vaše číslo a to, že sa vám niekto naň aj ozve, spolu nutne súviselo, ale predsa.)
V krátkom období, kedy som kontakt na seba dala len spomínaným trom ľuďom, no stále ho nikde nezverejnila, mi prišiel telefonát, ktorým sa začal sled zaujímavých zážitkov. Niekto by ich možno nenazval zážitkami, ale takými malými mrhaniami časom. Ale takí cynickí nebudeme. Zazvonil mi telefón a muž na druhom konci linky si pýtal Míru. Prišlo mi to zvláštne. Zhodou okolností bývam práve s človekom volajúcim sa Míra. Predstavte si však, že by ste boli náhodou u nejakého kamaráta, kamarátky, známeho – a vtom zazvoní jeho telefón. A volajúca osoba, ktorú váš človek nepozná, by si pýtala vás. Desivé, čo? Chlapík sa asi zľakol, keď začul exotickú reč snažiacu sa vysvetliť, že jeden Míra sa tu práve nachádza, ale asi nie ten, ktorého hľadá. A čochvíľa som začula oslobodzujúce pípanie telefonického prázdna.
„Zdar v hradci v sadech v altanu by melo byt v nedeli bubnovani...“
Po tejto sms-ke som si predstavila chudáka „Míru“, ktorý sa pre nefunkčné číslo nedostane na bubnovanie. Súdiac podľa toho, že ide o bubnovanie, bude „Míra“ asi trošku lame. Ak teda nejde o kódovanú správu, v ktorom slová „hradec, altán a bubnovanie“ môžu označovať miesto a spôsob rituálneho obetovania ovce v onen symbolický deň týždňa.
Medzitým som dostala blahoprianie k narodeninám. Nie k tým mojim. Slávilo moje alter ego, a trošku mi aj bolo ľúto, že ho 4. októbra nepoteší správa od poisťovne. Správa, ktorú tak ústretovo poslali skoro ráno. Každý sa predsa radšej budí na príjemné blahoželanie, než na budík.
„Miro tak jak?Neujels?“
Po tejto správe mi bolo viac než jasné, že pôvodný majiteľ môjho čísla je kriminálnik na úteku, snažiaci sa po sebe zahladiť stopy. (Alebo sa len prvý raz stretol s budúcou svokrou a kamarát mu poslal podpichovačnú správu...) Prvý raz som mala nutkanie na správu odpísať a dokonca nechať „Mírovi“ odkázať, nech svojim kamošom láskavo dá svoje nové číslo. A ak na mobily zanevrel úplne, nech všetci presedlajú na dymové signály.
V ten istý večer, ako som dostala správu s útekom, som mala ďalší telefonát. Postarší, melancholicky a seriózne znejúci pán, si k telefónu pýtal pána Sčeskýmpriezviskomktorémusomanizasvetnerozumela (mohla som ho mať!). Po tom, ako som mu na jeden dych vychrlila, ako ma to mrzí, ale že som toto číslo zdedila v septembri a pána nepoznám, bol melancholický hlas teraz ešte aj sklamaný a zároveň zmätený. Vyhodnotila som to ako situáciu 50:50 - buď mi nerozumel kvôli rýchlosti reči, alebo ma prestal počúvať, keď som použila zvláštne sloV ten istý večer, ako som dostala správu s útekom, som mala ďalší telefonát. Postarší, melancholicky a seriózne znejúci pán, si k telefónu pýtal pána Sčeskýmpriezviskomktorémusomanizasvetnerozumela (mohla som ho mať!). Po tom, ako som mu na jeden dych vychrlila, ako ma to mrzí, ale že som toto číslo zdedila v septembri a pána nepoznám, bol melancholický hlas teraz ešte aj sklamaný a zároveň zmätený. vá (nejaký "september" - cotojé?). Vraj ho skúsi skontaktovať inak.
"Čus, vaja nebudou?"
Nechala som si vysvetliť, že vaja znamenajú (ako som aj predpokladala) vajcia. Môjho phone-bro-a (týmto zavádzam termín phro) sa teda niekto stručne pýta, či nebudú vajíčka. (Ak predpokladáme, že „on“ nie je drogový díler a vajami neoznačuje spolu so svojim zákazníkmi čerstvú dávku metamfetamínu či pervitínu v tvare kraslíc.) Môj phro – možno biofarmár - živiaci sa predajom vajíčok, so ženou, ktorá šije vankúše a periny z peria.
Dve blond deti s okrúhlymi tvárami, ktoré každé ráno nosia pani učiteľkám jabĺčko do školy. Otec rodiny nezvládal platiť za číslo, tak ho zrušil. Alebo naopak – zbohatol, veď bio dnes fičí - a dal si urobiť jedno z tých cool súmerných dôvtipných čísel. Takzvané číslo na míru. (Haha, got it?)
Opýtala som sa samozrejme aj v pobočke môjho operátora, čo s tým. Nestretla som sa tam veru s takým nadšením a ochotou, ako keď sa mi snažia cez telefón predať mobilný internet napriek tomu, že im hneď na úvod poviem, že môj telefón pochádza z roku, kedy internet ešte ani neexistoval. Nedá sa s tým nič spraviť. Kým majú kamoši „Míru“ naňho kontakt a kým nemajú informáciu, že kontakt už nie je aktuálny, budú mi naďalej chodiť všetky správy - od kamarátov, od banky, od kadekoho.
Našla som však - podobne ako mnoho first-world-obetí moderných technológií - aspoň drobnú útechu. Na internete. Napokon sa ukázalo ako šťastie, že mám zjavne (aspoň funkciou) človeka na bežnej spoločenskej úrovni. Podaktorí zdedili číslo po majiteľovi právnickej kancelárie. Alebo kontakt na kadernícky salón. Jedna pani zdedila číslo po mužovi, ktorému vyvolávala expriateľka vždy minimálne v stave poloamoku a s obľubou v noci. Takí ľudia veru človeku ťažko uveria, že žiaden Fero pri človeku v posteli neleží a že dotyčná nie je jeho nová priateľka, milenka, ba dokonca s Ferom nie je ani len známa. Len mala smolu na telefónne číslo. Takisto je veľmi pravdepodobné, že operátori nedodržiavajú zákonom stanovený polrok, počas ktorého sa nepoužívané číslo skutočne nemá používať. Čísla dávajú do obehu čo najskôr. Asi nech sa ich klienti majú na čom baviť, poprípade na čo budiť. Možno je to aj nová socializačná technika do dnešnej chladnej doby. Veď aj v pražskom metre zaviedli zoznamovací vagón.
Najnovšie mi prišla správa o dobierke. Som veľmi zvedavá, skade ma bude kontaktovať Česká pošta, aby som si prevzala objednávku za takmer tri tisícky. Samozrejme to nie je žiadna vec, ktorú by som si bola objednala ja. Po vyhľadaní čísla zásielky na internete mi vyskočili dva údaje: e-mailová notifikácia s recipientom zlyhala, e-mailová adresa je neplatná. A po druhé – čudujsasvete – telefonická notifikácia klapla bez jedinej chybičky!
Čím viac správ a telefonátov spojených s phrom dostávam, tým viac otázok sa vynára. Malo by zmysel meniť číslo, keď jestvuje pravdepodobnosť, že efekt bude nulový a je možné, že by som zdedila číslo po nejakej puberťáčke a že by som dostávala správy s w, q a extrémnym množstvom smajlíkov? Je „Míra“ idiot, ktorý žije v lese a tak nemôže zverejniť ani len status informujúci o zmene čísla? A čo sa skutočne myslí onými vajami a bubnovaním?
K mojim otázkam určite pribudnú nejaké ďalšie. Áno - tie, ktoré pošlú kamaráti „Míru“ mne. Ostáva mi len dúfať, že phro bude mať onedlho veľkú párty, počas ktorej v rámci prejavu o novinkách vo svojom živote nepredstaví len novú techniku bubnovania, ale aj nové telefónne číslo. Alebo mu konečne prídu tie vizitky, ktoré plánoval rozdať už pred štvrťrokom.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára