Každý sa občas identifikuje s nejakou skupinou, alebo si povie – konečne som našiel škatuľku, do ktorej by som umiestnil svoju “jedinečnosť”. Dnešný svet je ako stvorený na zaradenie sa, ale aj na zaradenie sa medzi nezaradených.
Nedávno sa mi veľmi zapáčil jeden blog (link dole). Nedalo mi a našla som pôvodný článok (aj tento link je nakliknuteľný dole), na ktorý sa slovenská blogerka odvolávala. Po prečítaní som musela prehľadať skrine, police, oči plyšákov a iné miesta, kde by sa dali skryť malé kamery. Prečo ten muž píše práve o mne?
Nikdy som si nemyslela, že som vyslovene introvert. Introverti sú predsa takí inakší, než som ja, kreatívna vzletná duša! Nuž kde inde, ak nie v Berlíne, ďaleko od čo i len náznakov bratislavskej / slovenskej verzie môjho života, som sa mohla o kúsok bližšie posunúť k sebapoznaniu?
Už pred odchodom som ani len nepomyslela na to, že by som spravila väčšie rozlúčkové mecheche, či inú udalosť, kde by som pozvala všetkých mojich drahých blízkych a bola s nimi v jednom priestore. Desila ma predstava, že by som sa musela venovať každému a pred každým. Že by A bol svedkom, ako sa bavím s B a to všetko by počuli aj C a D. Na každý deň som si naplánovala stretnutie, väčšinou vždy s jedným človekom. Myslela som si, že je to prejav hnusného egoizmu, keď sa cítim dobre len v prítomnosti jedného človeka. Že môžem ja jemu a on mne venovať kompletnú pozornosť. Že sa môžeme zladiť na základe našej spoločnej podmnožiny, bez rušivých vplyvov iných. Mám rada chvíle, kedy sa ľudia dokážu necenzúrovane otvoriť. Tak som sa lúčila s Bratislavou – každý deň s niekým iným.
Berlínske rána boli spočiatku studené a tmavé, neskôr však prišlo i leto. Jedno však mali vždy spoločné. Kruh. Kruh ma desil. Kruh sa tvoril na električkovej zastávke pri mieste nášho bývania, tvorili ho moji spoluštipendisti, ktorí viedli každé ráno tradičný small-talk s tým istým obsahom. Hádajte, kto bol jediný osamelo stojaci bod mimo kruhu? Spočiatku som po ránach, kedy som nemala šťastie na to, že som nastupovala sama z našej zastávky, nachádzala správy a maily s otázkami – čo sa stalo? Je ti niečo? Ublížil ti niekto? Nikto netušil, že to mne je ich vlastne ľúto, že sú deň čo deň vystavovaní spamu z úst ostatných. Že si nemôžu vychutnávať to tiché, len hudbou v ušiach ozvučované cestovanie do práce pred nastúpením do spoločenskej časti dňa.
Večery boli tiché zriedka, často ich ozvučovali naše povestné IPS-žúry. Keby bola Teo mužom, občas by ma určite bola odniesla na pleciach na nejaký z nich. Niekedy ma predsa len rafinovanými trikmi dostala medzi ľudí. Na druhý deň mi nebývalo zle od prehnaného pitia, ale od množstva tvárí, ktoré sa predo mnou mihli. Úplná vnútorná vyčerpanosť, z ktorej som sa spamätávala celý ďalší deň.
Spomínam si, ako som v jeden večer prišla domov a v obývačke mi sedelo zhruba desať Gruzíncov. Sadla som si s nimi a počúvala, o čom sa rozprávajú, viac po gruzínsky než po nemecky. Keď som si šla načapovať vodu, stretla som sa v kuchynke s jedným z nich. Rozprávali sme sa asi dve hodiny. Keď som sa znova usadila v obývačke v skupinke, nepovedala som už ani slovo.
Prirodzenou súčasťou takýchto štipendijných programov je, že sú jeho účastníci nútení aj k spoločným aktivitám, ako je napríklad príprava programu na rôzne podujatia. Keď sme sa stretávali či už na Länderabend (s Čechmi a Maďarmi), alebo s Gruppe 4 kvôli scénke pre Stipendiatenabend, dúfala som, že to bude v piatky večer. Bude dosť času na oddych, dva dni s potenciálom, že nikoho nestretnem. Keď budem mať šťastie, nestretnem dokonca nikoho v MHD, sadnem si s knihou na jeden môj obľúbeny múrik, nie do parku, v parkoch je priveľa ľudí. Keď ma to omrzí, čaká ma moja krásna izbička, útočisko len pre mňa.
Dúfala som, že raz príde aj možnosť samostatnej, nie tímovej práce. Ohúrila by som ich, ako vždy. Tento svet však praje skôr tímovej práci, standing ovations som sa sama pre seba nikdy nedočkala.
A vôbec, skupinky… To tí ľudia nevidia, aké je to všetko falošné? Určite by to takto nepovedala, keby bola len s hentým sama. A on by bol určite zareagoval inak, nebyť hlúčiku ľudí navôkol. Prečo ľudí baví, keď ostatní počúvajú ich rozhovory? A prečo dokážu v skupine hovoriť o t a k ý ch veciach? Pestrá zmes banalít a intímností…
Keď sa zlepšilo počasie, chodili ľudia na výlety. Na našej fejsbúkovskej stránke sa to len tak hmýrilo nadšencami, ktorí pre ten-ktorý výlet, piknik alebo koncert, hľadali spoločnosť. Vždy som proaktívne písala len jednej osobe, či má čas na niečo. Tešila som sa, keď povedala áno, predovšetkým bez “ale pridá sa aj… “. Miestam, kam chcela ísť inzerujúca skupina, sme sa samozrejme vyhli. (Vďaka, fejsbúk!) Nadšene súhlasím, keď ma niekto sám volá do kina. Hľadám výhovorky, keď sa dozviem, že tam ide ďalších desať ľudí.
Cez deň bola vždy veľkou otázkou, kto, kedy a kam pôjde jesť. Nemecký Bundestag má pomerne veľa možností na stravovanie, pohodlné predovšetkým kvôli tomu, že sa nachádzajú priamo v budove. Mnohým to vyhovovalo. A aj mne, pretože som vedela, že nikto nebude merať cestu až do jedálne Humboldtovej Univerzity. Áno – kam som chodila jesť ja.
Nie tak dávno nás odviezli na workshop. Na severe Nemecka sa zhruba polovica 115-člennej tlupy štipendistov zúčastňovala prednášok a mala aj trošička voľnočasových aktivít. “Nie je to také hrozné… prežila si horšie, spomeň si na prednášky na výške…” Autosugescia však nepomáhala a v prednáškovej miestnosti plnej ľudí som sa dívala len na dvere, masírovala si stehná a nohy, ktoré sa kŕčovito snažili odniesť zvyšok tela preč, do ticha. Ostatní sa sťažovali, že bolo málo voľného času na spoločné aktivity (videla som z okna, že sa vonku hrali nejaké hry, po večeroch pili, tancovali a zabávali sa). Ja som sa sťažovala, že bolo málo voľného času na osamelú vandrovku, či na čítanie si knihy pri jazere.
Verím tomu, že nezainteresovaným sa spôsob, akým som naprogramovaná, nemusí pozdávať. Väčšinou si ma obľúbia, alebo vôbec všimnú, len keď sa s nimi ocitnem osamote.
Vonkajším pozorovateľom sa introvertnejší ľudia môžu zdať namyslení, arogantní. Elitársky si vyberajú, s kým sú a zväčša je to len jeden vyvolený. Vždy a zovšade odchádzajú ako prví, prisámvačku je to ako v rozprávke, kedy ten veľký mik-mik-vták ubzikol kojotovi a ostal po ňom len prach v jeho tvare. Vážni a nudní, v diskusiách nikdy nehlásiaci sa o slovo. Nechcú presadiť svoj názor, presvedčiť o svojej pravde iných. Sú určite neambiciózni a nikam to nechcú dotiahnuť.
Keď idú so známymi po chodníku, oni sú tým jedným človekom, ktorý do okoloidúcich nenaráža. Lebo kráča sám.
Tak je to teda asi tak. Som Giťi a som jedna z nich. Buďte na nás dobrí ako na hocikoho iného. Nie vždy s vami chceme byť, ale neznamená to, že vás máme menej radi. Keď s vami sme, chceme byť len s vami a chceme to úprimne. Keď ste večer vonku s priateľmi a my doma, nebojte sa, že plačeme do vankúšov. Je nám rovnako dobre, ako vám. Pýtajte sa aj nás otázky, nie vždy chceme byť len tou počúvajúcou stranou. Pevne nás stisnite, keď vidíte, že začíname panikáriť v pohltení davu. Presvedčte sa o úžasnosti toho čudáka, ktorý vždy sedáva sám, ktorý má diár plný ja-aktivít a ktorý sa v obchode tak decentne tvári, že vás nevidí, keď ste v obklopení priateľov, no ktorý dokáže jedným rozhovorom medzi štyrmi očami prevrátiť váš svet naruby.
A o toho svojho introverta sa starajte s porozumením a láskou.
* (Text bol uverejnený 23. júla 2013, editovaný v decembri 2014)
(Vyššie spomínané inšpiratívne zdroje:
http://grunmannova.blog.sme.sk/c/333537/Volam-sa-Beata-a-som-introvert.html
http://www.theatlantic.com/magazine/archive/2003/03/caring-for-your-introvert/302696/ )
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára