J. Saramago: Radšej raz Vidieť ako stokrát počuť

José Saramago. Autor knižky, ktorá patrí medzi tie najlepšie, ktoré som kedy čítala. Nie najobľúbenejšie, ani nie z tých, ktoré by som odporúčala každému a ku ktorým by som sa vo chvíľach knižnej nostalgie vracala. Ale z tých, po ktorých dočítaní som ešte pár dní chodila s hrčou v žalúdku a uvažovala o tristnej genialite, ktorá ma prefackala (samozrejme v saténových rukavičkách).

Spomínam si, ako som sa desila čítania knižky – akosi som neverila, že dočítam knihu písanú bez klasickej interpunkcie. (Kde sú dialógy, kdé?) Napokon sa však práve táto forma ukázala ako ďalší z prvkov, ktoré moje oči prikovali k Blindness a neskôr ma neodradila od čítania Seeing.

Slepota je knižka písaná bez klasického členenia, na ktoré je rozmaznaný čitateľ zvyknutý (luxusy ako kapitoly s názvami nečakajte) a pri prvom prelistovaní vám udrie do očí absencia priamej reči (ona tam je, a začnete ju tam vidieť a aj počuť, až si zvyknete), vyčerpávajúce, dlhočizné vety podčiarkujú typickú saramagovskú atmosféru niečo-je-vo-vzduchu. Aby ste mali predstavu, vety vyzerajú zhruba takto; keby Saramago, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru pôvodom z Portugalska, písal v jazyku s diakritikou, isto by vynechal aj tú, lišiak jeden. Len krátko pripomeniem slepú knihu – svetom sa šíri neobvyklá epidémia slepoty, ľudia zvyknutí na svet prispôsobený vidiacim sa ocitajú na pokraji alebo aj za pokrajom civilizačného kolapsu; nikdy som nečítala nič plastickejšie, nič z čoho by tak razil pach ulíc zamorených ľudskými výlučkami, hnilobou mŕtvych tiel; z krásnych a vznešených stvorení, za aké sa ľudia občas pokladajú sa stali schránky s jediným cieľom – prežiť; nečakajte solidaritu, vzájomnú pomoc a záver so slepými ľuďmi držiacimi sa za ruky a tancujúcimi pod dúhou – popretím všetkého človeku vlastnému vytvoril Saramago svojskú ódu na človečenstvo. Ráno som stretla suseda na chodbe, dobré ráno, dobré ráno aj vám, pri zastávke prasklo potrubie, budú zase zápchy, zabuchol dvere, aspoň sa vyhnem davom v metre, zrýchlila som krok a utiekla som pred nenútenosťou rozospatej konverzácie.


A po Blindness prišla Seeing. Už z názvu môžete šípiť, čo sa v druhej knihe bude diať. Svet je – dajme tomu – zotavený po epidémii zničujúcej a ponižujúcej slepoty. Vie sa však svet, v ktorom sa s povolením štátu odstreľovali infikovaní (ešte v čase, kedy jestvovalo pár vidiacich jedincov) úplne zachrániť? Môžu sa ľudia, ponížene sa plaziaci vo výkaloch, vraždiaci suseda, zatvárajúci slepých do väzníc a iných izolácií, dospieť k obrodeniu? A voči čomu sme to vlastne slepí?

Uplynuli štyri roky od incidentu, o ktorom sa už nehovorí. Občania nemenovaného mesta v nemenovanej krajine (dokonca aj tí občania sú ne-menovaní – už som vravela, že jediný tvor s menom je pes sĺz Constant?) volia. Teda – nevolia. Vhadzujú prázdne hárky a politický aparát sa snaží prísť na spôsob, ako spasiť demokraciu. “Záchrana demokracie” však neprichádza v podobe mierumilovných prostriedkov, konštruktívnych dialógov a víkendových záhradkárskych krúžkov.

Ako inak.

Saramago je v knižke všadeprítomný. Keby si čitateľ nevedel rady, kam zaradiť nejakú myšlienku, dejovú líniu či udalosti, ochotne mu našepká. Ako si pozorný čitateľ mohol všimnúť, spomenuli sme tento fakt pred štyrmi stranami, prihovorí sa vám váš dobrý kamarát José a čítate ďalej. Občas mi už aj trochu liezol na nervy. Buď ticho, veď ja to viem, pred chvíľou sa to odohralo; mala som chuť na mentálny exorcizmus. V knihe sa strieda dokumentárnosť so satirickými postrehmi, ironická všímavosť a zmysel pre nezmyselnosť a jej miesto vo všednom živote všedného sveta všedných ľudí. Páči sa mi, aká je saramagovská všednosť absurdná. Aké je všetko predvídateľné, no napokon pocítite imaginárny nôž v bruchu, keď sa vaše predvídané napokon splní.

Čo mi v porovnaní s prvým dielom tak trochu chýbalo, bola väčšia živosť a priestorovosť (a to som sa kedysi pohoršovala nad ľuďmi, ktorí hudbu Radiohead počúvajú pre jej trojdimenzionálnosť…). Schválne si prečítajte Blindness. Ucítite smrad ulíc a pred hlukom slepých ľudí si budete zakrývať uši.

Blindness a aj Seeing patria medzi knižky, ktoré nakopávajú k sa-zamysleniu. Ak sa zbavíte prvotnej hrôzy z formy (mimochodom – čítalo sa mi to napokon lepšie a jednoliatejšie, ako mnohé kapitolovo-prenadpisované dialógo-viditeľné knižky) a prekleniete dážď (prvých niekoľko strán), ocitnete sa v sara-magickom svete. Je len na vás, nakoľko sa ním necháte očariť. (Alebo či pred ním zatvoríte oči.)