W. Lamb: Pepsi, veľryby a čo s tým má Oprah

Ako ten chlapec, ktorý vás mal rád a niečo vám našepkávalo, že by bolo fajn mať ho rada tiež. Napriek tomu, že ste sa snažili, napriek všetkej autosugescii, zoznamom pozitívnych vlastností a súhlasným prikyvovaniam externých pozorovateľov tá iskra jednoducho nepreskočila.

Presne takto som dopadla s knižkou od Wallyho Lamba She’s Come Undone.
Mohlo ma varovať to, že knižka je v zozname knižného klubu Oprah Winfrey. Chcela som však dať šancu autorovi, ktorý ma tak trochu nadchol inou knižkou. Podľa krátkeho opisu mal byť She’s Come Undone románom o obrodení človeka, o jeho záchrane sebou samým, o tých cestách, ktoré sú vraj dôležitejšie ako ciele.

Oddychové čítaníčko sa nekonalo. Namiesto neho vo mne vypukol vnútorný boj. S hlavnou postavou by totiž človek mal empaticky prežívať udalosti jej života a zároveň jej držať palce. Mal by. V spomínanom boji mi totiž malý diabol na pleci našepkával nie veľmi pekné slová o ďalšom osude postavy, ktorú som napriek všetkému zlému, čo prežila, rada mať nemohla.

Tie roky päťdesiate a šesťdesiate. Ach! Pre mňa bonus v každej knihe, seriáli či filme, ktorého dej je vsadený do čias chevroletov, randenia v mliečnych baroch, rodín s upravenou Ma a čarovným všetkovediacim Daddym. (Nepekné veci ako postavenie žien, černochov, iných menšín, predsudky, pokladanie cigariet za neškodné pre účely mojich groovy-ideálov vytesníme.)

Hlavnou postavou je Dolores Price. A postava je to teda riadna! Telesná stavba hlavnej hrdinky a jej úctyhodné proporcie sú výrazným motívom knižky. Dolores sa stane niečo zlé, vec zničujúca detstvo a očividne aj akékoľvek normálne fungovanie medzi ľuďmi. V knižke sa teda okrem veľrýb vo vode vyskytne aj taká dvojnohá – Dolores, ktorá vo svojich neskorých tínedžerských rokoch váži niečo vyše 250 libier (takmer 120 kíl – čo mi zase nepríde až také hrozné. Možno v tej dobe to ešte nebola priemerná váha amerických násťročných…).

Liečba duše jedlom však zriedka nikdy nedopadne dobre. Nešťastná duša Dolores vandruje svetom a spoznáva duše iné. Lambovi sa vydarili vedľajšie postavy, či už tie povahovo lepšie, alebo horšie. Aspoň za tie jedno soulové r-e-s-p-e-c-t.

Štýl je klasicky mimoriadne čitateľný, vťahujúci do diania a rozprávačsky dobrý, to jest – bude sa to ľahko čítať aj vašej babke. Čo však nič nemení na tom, že som autorovi neverila ani slovo. Poznáte ten pocit, keď nejakému autorovi jednoducho uveríte každú hovoriacu mačku a cestovanie dimenziami prostredníctvom tokijského metra, ale druhému, píšucemu o bežnom živote, skrz každú druhú stranu šepkáte “to myslíš teraz vážne?” a dúfate, že sa vaše povzdychy prenesú cez ten potlačený papierový portál k inkriminovanému spisovateľovi. (Stále sa mi trochu vnútorne bridí nazývať amerických authors a writers týmto slovenským slovom. Akosi mi to pasuje len k oným ujom a tetám z učebnice literatúry…)

Aby som nevyzradila priveľa, dej cielene obídem. Mám však odporúčanie pre zástancov zdravého stravovania – knižka je mimoriadne tučná.

Cesty Dolores boli sprevádzané mojím autentickým pokrývaním tváre dlaňami. Snaha o fandenie nadrozmernej hrdinke opadla, keď som uznala, že moje predstavy o tom, že sa raz, aspoň jeden jedinký raz, zachová ako aspoň-trochu-rozumný-človek, sa nenaplnia. Ak sa povznesiete cez tento fakt, možno nebude váš čitateľský zážitok nedobrý. Ba možno sa vám knižka až zapáči.

Na Goodreads recenzie polarizujú. Päťhviezdičkové hodnotenia sú plné pochvál na adresu príbehu, dejových zvratov a špecifickej – nazvime to – charizmy Dolores. Jednohviezdičkoví hodnotitelia dnes knižku nepoužijú ani len na vybalansovanie krivonohého stola a Lamba by najradšej vložili do žalára, kde by ho živili iba stranami jeho románov, až kým by sa svet nestal lepším miestom, miestom bez jeho kníh.

Čo bolo pre mňa čitateľským sklamaním, nemusí byť pre iných. A aj tie sklamania často pripravia úrodnú pôdu pre kvet čitateľskej spokojnosti pri ďalšej knihe (či burinu, ktorej sa ani časom nezbavíte).

Ale knižnému klubu Oprah sa na istý čas vyhnem.