M. Green: Nememoáre skutočného priateľstva

Očakávala som knižku viac-menej pre deti, ale po prvom nepeknom F-slovíčku som sa utvrdila v tom, že v rukách nedržím čítanie určené tretiakom základných škôl.
Memoáre imaginárneho kamaráta (Memoirs of an Imaginary Friend) nie sú memoármi v pravom slova zmysle. Štandardná dĺžka života imaginárneho kamaráta totiž často neposkytne materiál ani len na noticku v novinách.

Max a Budo. Budo a Max. Max je osemročný chlapec s istou zvláštnosťou. Teda s ešte jednou okrem tej, že má kamaráta Buda, ktorého vidí len on. Budo je nielen priateľom chlapca. Je aj jedným z obyvateľov sveta imaginárnych priateľov – vymyslených tvorov sprevádzajúcich deti nejaký ten čas. (Väčšina z nich zomiera v škôlke.) Život takého imaginárneho priateľa sa riadi istými pravidlami. Imaginárny kamoš (ďalej v skrátenom vlastnotvare „imoš“) je úplne takým, akým si ho „jeho“ dieťa povypredstaví. Takže ak si vás dieťa vymyslí ako dvojrozmernú machuľu na stene, alebo nadrozmernú lyžicu, máte ako imoš jednoducho smolu.

Autor – Matthew Dicks, respektíve Matthew Green – stvoril vesmír imaginárnych priateľov tak dôveryhodne, dôvtipne a vyslovene hodnoverne, že by ste si priali mať vlastného vymysleného súputníka životom aj vy. (Len neviem, či sa u dospelých za blízke vzťahy imaginárneho typu nenasadzuje rovno zvieracia kazajka a psychofarmaká…) Autor – podľa vlastných slov v epilógu – vychádzal pri písaní knižky z detstva, v ktorom mal aj on vlastného buda. (Osobne som nepoznala dieťa s takým kamarátom – mal z vás niekto vlastného vymyslenca? Trochu mi to pripadá aj desivé. „Ona mi ale káže, aby som nejedla ten tvoj obed, mami. Mami, nebudem jesť ten hrášok. Nebudem, lebo nebude len šepkať. Bude kričať. A bude chcieť, aby som vám ublížila…“)

Budo je najstarším imošom, akého sám kedy poznal. Je zároveň aj najdokonalejšie vymysleným, dokonca má aj uši a obočie – teda veci, ktoré často chýbajú aj najrealistickejším imaginátom. Budo pomáha Maxovi pri každodenných rozhodnutiach. Neradí Maxovi však len s farbou košele, pomáha mu prežiť školský deň, ktorý je pre Maxa často vždy utrpením. Nemá rád deti, nemá rád kontakt so spolužiakmi, nemá rád prevažnú časť vyučovacieho dňa. A ostatné deti nemajú radi Maxa.

Max sa nečakane ocitne v okolnostiach, z ktorých mu vie pomôcť iba Budo. Ako však pomôcť chlapcovi v reálnom svete, ak sa nachádzate v tom surreálnom? Bezradnosť dobrého kamaráta, jeho snahy o posúvanie predmetov, kričanie na ľudí – všetko ostáva nepovšimnuté. A Budo zúfa.

Nejde však len o zmiznutého Maxa, po ktorom pátra celé mesto. Miznú aj ďalší Budovi priatelia patriaci do imaginárneho sveta. Vedeli ste, ako zmizne, zahynie bežný imoš? Pomaly sa stáva transparentným, až ho je vidno iba keď žmurkne. Mizne a mizne ďalej. A potom ho už niet.
Budo je vymyslený bez potreby spať, a tak trávi noci v rôznych zákutiach mesta. Cez jeho výlety spoznávame trampoty, ktoré vyplývajú trebárs z toho, že sa presúvate iba s Maxom z domu len na určité miesta, a tak viete len cestu z domu na tieto miesta. (Keď potrebujete ísť zo školy do nemocnice, ktoré ani nie sú tak ďaleko od seba, musíte prv domov a potom odtiaľ do špitálu. Poteší.) Pocítime jeho zúfalosť, keď potrebuje bežať rýchlo, no ledva sa pohne, pretože bol vymyslený bez schopnosti rýchlo utekať. A takisto si s ním zafilozofujeme o zmysle života a existencie hádam ešte lepšie, ako na pivku s Nietzschem.

Všetky ďalšie slová by boli len zbytočným spoilerstvom do čitateľského zážitku. Autor vás vtiahne do sveta, ktorý je fantazijný, no pritom by mohol byť aj celkom reálny. Aspoň mne sa predstava sveta pomimo / povedľa nášho celkom pozdávala. (Áno, tvory premávajúce sa medzi nami mi skutočne neprídu natoľko desivé, ako deti nimi riadené.)

Štýl autora len pridáva príbehu na uveriteľnosti. Budo je v podstate zrkadlom Maxa. Vie aj pár vecí navyše, dačo pochytí aj z rozhovorov mamy a otca, alebo od iných dospelých. Preto – aj keď má len 5 rokov – je Budo starou dušou, miestami sa aj vyznajúcou vo svete, ktorý je pre Maxa mimoriadne (a nie hravo a dobrodružne) tajuplným miestom.

Budo je kamarátom, ktorého by som brala aj v reálnej podobe. Dobrák od kosti, ktorý sa dostáva do priam filozofických dilem. Zväčša nepochopený ostatnými imaginárnymi kamošmi. Už dávno som žiadnej postave tak nefandila, ako jemu. Jeho cesta plná sklamaní, otázok – ale aj toho dobrého, napokon dospeje do priam epického konca. (Skutočne – epického!)

Ak teda máte dlhší čas harmonický vzťah, láskyplnú rodinu, cítite sa spokojne v práci, voľný čas vás napĺňa a srdce vám plesá radosťou, keď vás ranné lúče slnka nesmelo šteklia a prebúdzajú do nového rána – prečítajte si memoáre. Zažijete zlomené srdce a zároveň jeho zo- až prehriatie silou rýdzeho a nefalšovaného priateľstva. Čriepky však vychladnú a napokon vám ostane akurát tak smutno.

Poznámka pod čiarou
Mimochodom, knižku skutočne nájdete od dvoch Matthewov. Matthew Dicks a Matthew Green je tá istá osoba, ktorej aktuálne meno je to druhé v poradí. Prečo napokon vyhrala zeleň nad vtákmi si môžete prečítať v tomto vtipnom článku od autora. Prezradím len jedno: The Queen was not amused!