Druhý typ kníh – skúsenosti a príbehy ľudí identifikujúcich sa so skupinou s rovnakým softvérom, či rovno (seba-)diagnostikovaných nejakou poruchou, čítam omnoho zaujatejšie. Napokon mi je jedno, či je človek reálne psychopatom, alebo len excentrickým podivínom, ktorému sa inak nedostáva pozornosti. Z takejto výpovede jedného človeka vyvstane niekedy celkom fajn čítanie, odľahčené, občas aj inšpirujúce k ďalšiemu zamysleniu sa.
A niekedy z toho vzniknú zmiešané pocity čitateľské.
Spoveď možno aj vášho suseda
Confessions of a Sociopath napísala M. E. Thomas. Meno je samozrejme pseudonym s neznámou tvárou – nech to má šmrnc. Thomas je zakladateľkou blogu – fóra, kde si dávajú virtuálne rande sociopati. Okrem toho je aj rešpektovanou a uznávanou profesorkou práva v Amerike. V epilógu knižky tvrdí, že svoju pravú identitu prezradí – ale iba tým, ktorí jej napíšu osobne a nechajú si informáciu pre seba. Pomerne zvláštny krok od človeka, ktorý v knižke viackrát zdôrazňuje fakt, že sa nikdy nespolieha na racionalitu ľudí a chladne kalkuluje každý svoj krok, aby veci vyšli v jeho prospech, však?
Po prečítaní knižky mi to nedalo. Po vyše roku od vydania knihy musí byť tvár M. E. Thomas predsa známa. Ktosi kdesi vraj skutočne vypátral identitu autorky – stále to však sú iba teórie.
Pomôcok a náznakov ohľadom skutočnej podobizne thomasky je v knižke viac než dosť. Na druhej strane sa mi páči myšlienka, že by boli detaily zo života a o živote autorky (trebárs o mormónskom pôvode, vzhľade či akademickej a profesijnej dráhe) chladne vyklamané. Alebo – ak by bolo toto celé úprimné priznanie a vyznanie iba dielom spisovateľa so záľubou v psychológii a prevteľovaní sa do sociopatov.
The truth is out there, povedal Mulder a pustil sa do honu mimozemšťana z ešte vzdialenejšej planéty, než z akej je náš-váš rodinný sociopat. Identitu a autentickosť autorky necháme teda stáť bokom.
Už na prvé prelistovanie je knižka zbierkou viet začínajúcich sa na „ja“. Je to skutočný egotrip, náhľad do detstva, dospievania, štúdia, kariéry a milostného života človeka diagnostikovaného ako sociopat.
Okrem útržkov zo spomínaných životných kapitol sa autorka opiera aj o vedecké štúdie o sociopatoch – ľuďoch, ktorým chýba empatia, ľútosť a hanba. Vykresľuje ich povahové črty, a to veľmi zaujímavým spôsobom. Nielen konštatuje, často sa nás aj skryto pýta, navádza na vnútorné zamyslenie sa. Celkom sa jej darí mazať tenkú čiaru medzi normálnom a lekárskym nenormálnom.
Najviac sa mi pozdávala práve polemika o hranici bežného a šialeného a naznačenie toho, že pre každodenný život ani nie je také zlé mať za šéfa či medzi kolegami sociopatov. Ak by som sa sama zamyslela nad tým, či by som ako nadriadeného brala radšej precitliveného a chaotického človeka riadiaceho sa „pocitmi“ v rozhodnutiach spojených s prácou, či sociopata, ktorý pri blížiacom sa dedlajne necíti stres, ale nadšenie a zápal a jeho mozog sa zapne na vyššie obrátky, riadi sa rozumom a nie citmi, pri rozhodnutiach uvažuje o dôsledkoch a následkoch a opiera sa o racionálno a veci mimo svojho citového spektra… Hm, celkom ľahká voľba.
Knižku treba brať s rezervou, sú to skutky a zmýšľanie jedného človeka, nie sonda do istého typu ľudského operačného systému. Ozvláštnená je aj príspevkami čitateľov jej blogu, takže istým spôsobom sa autorka aj snaží nájsť určité spoločné znaky sociopatov – jeden znak, ktorý mňa celkom prekvapil, pokladá za jeden z najčastejšie sa vyskytujúcich. (Neprezradím, aký.*) Ak by ste čakali ponuré historky o zapaľovaní zvierat, zabíjaní ľudí, príbehy monštier z rozvrátených rodín a podobne, budete sklamaní. Príbehy o manipulovaní a braní ľudí ako figúrok na dosahovanie vlastných cieľov a pre svoje potreby, alebo ich cielené ruinovanie – ako autorka nazýva postupné bábkarske „hýbanie“ človekom, či v oblasti citovej, kariérnej alebo vzťahovej, kým neskončí na dne – toto v knižke veru nájdete.
Ika, ika, polemika
Autorka celkom múdro nabáda k akejsi väčšej tolerancii alebo k prijatiu faktu, že naša spoločnosť – či vieme a chceme, alebo nie – aj tak už funguje s diagnostikovanými či nediagnostikovanými socio- a psychopatmi (o iných “diagnózach” ani nehovoriac) na vedúcich pozíciách korporácií, ťahajúcimi za nitky na burze a v investičnom bankovníctve, či študujúcimi na prestížnych univerzitách a následne praktizujúcimi medicínu a právo chladnokrvne, takticky a úspešne.
Citovo knižka nie je veľmi stimulujúca. (Slzu by ste uronili akurát, keby pri vás ktosi krájal cibuľu a kopal vás pri tom do lýtka.) Štylistika? Z každej vety tryská ego. Ak si však sem-tam radi prečítate o veciach a javoch, ktoré dnes nie sú ešte predmetom spoločenského diskurzu a ani v najväčšej utópii si neviete predstaviť naše verejne činné osoby klásť isté neobvyklé otázky (Genetika vs. Výchova – kto je vinný za stav duše človeka? Môže byť váš chladný vypočítavý šéf sociopatom – a nie bezcharakternou sviňou, ako ste ho nazvali na poslednej vianočnej párty? Je sociopatom človek s istými subjektívnymi pocitmi, alebo až človek, ktorý svoje impulzy pretaví do činov? Ak je pravdou prvá možnosť – ako zmeriame pocity človeka a máme právo ho na základe nich opečiatkovať? Prečo je diagnóza “sociopat” priťažujúcou okolnosťou na súdoch? Je zločin azda menej zlý, ak to páchateľ „oľutuje“?) – ak vás baví trochu oleja do šedej kôry – skúste očný kontakt so Sociopatmi.
*Napíšte mi súkromnú správu a ja vám túto dôvernú informáciu prezradím. Ale beda vám, ak to niekomu vykecáte!
Poznámka pod čiarou
Keď napíšete a vydáte knižku pod pseudonymom a tvrdíte, že máte nejakú psychickú chorobu alebo poruchu, vynesie vás to aj na stránky profilujúce sa ako vedecko-popularizačné médiá. Ak by vás teda zaujímalo, o čom tu tých x slov točím, môžete si prečítať túto ukážku.
Tak čo, ako sa vám pozdáva táto… socio-patová situácia?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára