(Máte odo mňa červený puntík, ak ste si nadpis prečítali v rytme piesne Sira Mix-a-lot-a. Teraz neviem, či spomenutie Sira Mix-a-lot-a neuberie celému textu na dôveryhodnosti, ale je to risk hoden spravenia. Baby got book!)
Ani neviem, kedy nastal ten zlom. Od určitého okamihu mi nevadia hrubé knihy. Ba dokonca sa z nich teším, teším sa, že koniec príde neskôr, teším sa, že v istom imaginárnom svete pobudnem dlhšie.
Najnovšou hrúbkou, ktorá pribudla do mojej knižnice, je I Know This Much Is True od Wallyho Lamba. Naďabila som na ňu v zozname päťdesiatich najlepších kníh (teda, v jednom z nespočetného množstva zoznamov hocikoľkých najlepších kníh) na BookDepository. Wally Lamb. Wally? Lamb? Moje predsudky vzniknuvšie z tohto nezvyklého mena narazili na záujem po tom, ako som si prečítala o obsahu knižky. Odignorovala som môj osobný varovný signál (knižka je „New York Times Bestseller“, ba čo viac – je súčasťou knižného klubu Oprah Winfrey), až som sa dočkala ťažkotonážnej zásielky.
Deväťsto strán exkurzu do... Ani neviem. Do minulosti, súčasnosti, do vnútra hlavnej postavy, do života duševne chorého, do vonkajška jeho prejavov a červených nití tiahnucich sa životmi ľudí. Hľadanie motýľa, ktorý spôsobil hurikán.
Hlavnou postavou je Dominick. A jeho brat Thomas. Dominick a Thomas sú jednovaječné dvojičky, chlapci narodení na prelome rokov 1949/1950. Správnejšie – jeden sa narodil ešte v 49-om, druhý už v roku novom. Kým Dominick vyrástol v bežného cynického, manželku odplašujúceho a stále ju milujúceho, zatrpknutého pasívno-agresívneho muža v strednom veku, Thomas mal na svoje správanie diagnózu. Paranoidná schizofrénia.
Duševné choroby – to je moje! Asi prvý raz som však čítala dielo z poličky fiction, v ktorom bola psychická choroba jedným z ústredných motívov. Práve vo svete, kedy sa duševné choroby miestami zdajú byť novým "módnym" doplnkom ("sociopatia" ladiaca ku kabelke a vinná za všetky stroskotané vzťahy, upratané ponožky zoradené podľa farieb ako "dôkaz" kompulzívnej povahy, či zlé rána alias depresie a iné prejavy bežného života) – ma veľmi zaujímalo, ako sa autor s touto témou popasuje.
La Famiglia a iné traumy v živote človeka
V knižke sa prelínajú tri minulosti. Prvou je knižná súčasnosť – začiatok 90-tych rokov, kedy svet mnohých z nás pozostával z kamarátstva s mončičim a dovolenkového fotenia na film, lebo inak sa nedalo. Thomas, už naplno v zajatí hlasov v jeho hlave, spraví strašnú vec (mohlo to byť horšie, v každom prípade je vec minimálne nepekná) a musí do ústavu s pochybnou povesťou. Jeho brat zistí, že to nebola až taká náhoda, že sa tam ocitol a v rámci terapie Thomasa sa on sám ocitne „v opatere“ doktorky Patel. Tá chce z rozprávania Dominicka zistiť viac aj o Thomasovi. A ani sa nenazdáme, lieči sa aj Dominick.
Počas sedení u doktorky rozpráva Dominick svoj/ich príbeh života v rodine cholerického Raya s mimoriadne invenčnými výchovnými metódami a jeho krehkej, no pritom silnej mamy. Ray je ich adoptívnym otcom a Ma má talianske korene a rázštep pery. Žijú v Connecticute v zdedenom casa di due appartamenti. (Knižka je aj celkom fajn rýchlokurzom vášnivého nadávania po taliansky.)
Pred smrťou (áno, knižka by asi nebola už dosť smutná so všetkým ostatným zlým) dá Ma Dominickovi sto strán, ktoré strážila celý život ako poklad. Sú to strany popísané starým Domenicom, otcom Ma, dedom Thomasa a Dominicka. Jeho životný príbeh, príbeh sicílskeho emigranta – takisto s pre nás už nepredstaviteľným prístupom a názormi v rovine vzťahovej – je druhou minulosťou. Keďže je knižka po taliansko-sicílsky, nechá ju Dominick preložiť. Plán venovať ju matke stroskotá, knižka je však – respektíve má byť - i pre Dominicka odpoveďou na otázky o sebe samom, a hlavne má zodpovedať tú, ktorá mu v mysli straší najviac. Kto je jeho biologickým otcom.
Treťou minulosťou je detstvo dvojičiek. Občas čítame cenzurovanú verziu (počas sedení s doktorkou Patel), občas necenzurovanú (zamlčiavané spomienky Dominicka). O tom, aké to bolo, keď Thomas nebol človekom s diagnózou, ale možno príliš citlivým a nežným chlapčaťom. A to sa nie vždy tolerovalo v rámci spomínaných invenčných výchovných metód jeho otčima.
Knižka je zhruba o tomto. Ale aj o inom.
Táto krajina nie je pre Winnetou-a a politickú korektnosť
Ak vás zaujíma americká minulosť (mňa fascinujú roky 50. a 60.), prídete si v knižke na svoje: Indiáni, prisťahovalectvo a svet, v ktorom majú muži a ženy jasne stanovené úlohy. Ak vás zaujíma rodina – a predovšetkým rodina vymykajúca sa definícii o idylickosti - a jej miesto v živote človeka, prídete si v knižke na svoje. Ak vás zaujíma obrodenie človeka, jeho cesty (viac než ciele), jeho stratenosť v nespočetných oblastiach života, prídete si v knižke na svoje. Knižka je zaujímavá. Asi to je to najvýstižnejšie slovo.
Štýl je veľmi chytľavý, je to taký z tých, ktoré vás bezprostredne vtiahnu do deja. Po dlhšom čase som ponocovala pri lampe a vstávalo sa mi ľahšie, keď som mala pred sebou vidinu čítania I Know This Much Is True v metre. Čo tam po tom, že si nemôžete vziať kabelku normálnej veľkosti, keď musíte prepravovať knižný kolos?
Azda najzaujímavejším aspektom bolo pre mňa akési vyvážené ignorovanie Thomasa. Diagnosticky je najzaujímavejšou postavou, no o tom, aký bol a je, sa dozvedáme viac-menej bez neho. Záblesky jasnej mysle sú uňho len občasné. Keď sa cíti natoľko v bezpečí a myslí si, že ho neodpočúvajú tajné služby a komunisti sa ho nepokúšajú otráviť v McDonalde, cituje väčšinou pasáže z Biblie. Áno, Thomas je tak trochu stelesnením klasickej predstavy o paranoidnom schizofrenikovi, ktorý je „povolaný Bohom“ a zachraňuje svet s alobalovou fóliou na hlave.
Nie je to knižka, ktorá by mala na každej strane aspoň tri „coelhovsky hlboké“ myšlienky, ktoré by ste si písali na post-it-y, tapetovali si nimi chladničku a opakovali si ich ako mantru každé ráno pred odchodom do práce, či v ťažkých životných okamihoch. Je to predovšetkým príbeh, z ktorého si každý čitateľ vezme niečo iné (od štandardného ničoho až po zamyslenie sa nad tým svojím).
S ľahkosťou napísané kapitoly, prevracanie strany za stranou, čitateľská pohltenosť miešajúca sa s panikou z ubúdajúceho počtu strán. Deväťsto-aj-niečo strán totiž nie je tak blízko nekonečnu, ako sa to spočiatku môže zdať.
Ak hľadáte príjemné letné dovolenkové čítanie, zaobstarajte si niečo ľahšie. Ak túžite po onej vnútornej prázdnote, ktorú dokážete klamlivo zaplniť šteniatkami, zmrzlinou a žúrmi a napokon ju aj tak nepoučiteľne zaplníte inou knižkou, ktorá tu takisto pre vás nebude večne a uvrhne vás do rovnakého žalára a chladnej cely vo vlastnej duši... Odporúčam I Know This Much Is True.
Poznámka pod čiarou
Mimochodom, čitatelia uprednostňujúci čítanie po slovensky si dnes už beznádejne vypredanou knižkou mohli kedysi spraviť radosť rovno trikrát. Iste tušíte, kde je pes zakopaný a ako dôvod tých radostí veľmi správne tipujete - vydanie knihy ako románovej trilógie. Čitatelia (ktorých chcel vydavateľ azda ušetriť bicepsovej svalovej horúčky či skoliózy od nosenia knihy) mohli slovenský preklad Lambovho diela v kníhkupectve nájsť pod nenásilným a pútavým názvom Toto všetko je pravda. (Nemecký prekladateľ má však horšie na rováši: Früh am Morgen beginnt die Nacht. Noc sa začína skoro ráno. Noc... sa... začína... Čím častejšie si poviete tú vetu nahlas, tým absurdnejšie znie.) A ponaučenie na záver? Nenechaj sa klamlivo naviesť na posudzovanie knihy podľa jej názvu v tom-ktorom preklade. Nech ti alobalový klobúk ladí akokoľvek veľmi k očiam - po istom čase začnú mať ľudia (a štátne orgány) pochybnosti o tvojom duševnom zdraví.
A čo majú spoločné štrúdľa, peňaženka a kniha?
Nezáleží na hrúbke - lež na tom, čo v ich vnútri nájdeš.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára