Je späť.
Visszajött.
Er ist wieder da.
Leto 2011. Adolf Hitler sa prebúdza na prázdnom pozemku v Berlíne-Mitte. Bez vojny, bez politickej strany, bez Evy. V hlbokom mieri, medzi tisíckami cudzincov a Angelou Merkel. 66 rokov po jeho údajnom konci stroskotáva Gröfaz v súčasnosti a začína napriek všetkej pravdepodobnosti novú kariéru – v televízii. Tento Hitler nie je šašo a práve preto je desivo reálny. A krajina, ktorú stretáva, tiež: cynická, bezbreho nadržaná na úspech a napriek desaťročiam nemeckej demokracie absolútne bez šance voči demagógom a závislosti na kvótach, klikoch a lajk-buttonoch.
Toľko môj voľný preklad obsahového náznaku knižky, ktorá pre svoj obal občas vyvolávala začudované pohľady ľudí, keď som si ju čítala v metre. S Mužom sme si po ňu zašli do kníhkupectva v Drážďanoch. Kto by chodil na pražské klaustrofobické vianočné trhy, keď sú rozprávkové Drážďany tak blízko?Keďže je nemčina v našej domácnosti obľúbeným jazykom, zdieľali sme aj čitateľské chvíle s Er ist wieder da. Ja som Mu vysvetľovala súvislosti z nemeckej popkultúry a médií, ktorým som roky bola vystavená. On plátal moje miestami deravé vedomosti a odpovedal (štandardne rozsiahle) na otázky o historických súvislostiach, pohlavároch a čo a kde sa dialo a prečo.
A ako sa nám knižka páčila?
Nuž.
Jedným malým úspechom bolo pre mňa prečítanie si knihy v nemčine. Napriek nekonečnej láske a radosti z hovorenia a písania v tomto nežnom, ladnom a slovo-skladnom jazyku mám istú averziu voči čítaniu nemeckých textov. (Díky, pracovné maily!)
Knižka sa však čítala akosi sama od seba. Bez okolkov a hugovských úvodov stretávame Adolfa Hitlera. Budí sa v našom svete a prekvapivo rýchlo ho spoznáva. Jedným zo sprievodných efektov čítania bolo, že mi slová povedané Dolfim v hlave aj… tak zneli. (Hádam si každý vie predstaviť tú exaltovanú nemčinu.) Práve úvahy, dialógy a v neposlednom rade rôzne dialekty (berlínsky!) dodávajú knižke grády.
Zaujímavé je nazeranie Adolfa na svet vôkol seba – je to koniec koncov človek z minulosti, ktorý sa z nejakého dôvodu ocitol v našom čase a našich reáliách. Pasuje sa s technikou, s ľuďmi, chýba mu ríšsky snem a stranícky kamoši. Mohol to byť hocikto, kto by poukazoval na súčasný stav Nemecka. Práve tým, že médiá, medziľudské i profesijné vzťahy vidíme optikou človeka, ktorý svojho času šikovne manévroval aj na poli propagandy, však dnešné javy dostávajú iný, ľahko až stredne desivý šmrnc.
Prv sa Hitler – pre dokonalú autenticitu – zamestná ako stand-up-comedian. Skúste hádať, koho stvárňuje vo svojich predstaveniach. Ó áno. Agentúra, ktorá ho zastrešuje, sa pomaly vyrovnáva s excentrickou povahou svojej hviezdy, vehementne odmietajúcej podpísať sa inak, ako menom osoby, ktorú „imituje“. Asketický Hitler síce pije vodu namiesto piva, ale ohľadom spásy moderného Nemecka kompromisy nepozná.
Postupom času sa dostáva k mocnému médiu – k televízii. Tá sa z neznámej skrine mení na dokonalú platformu prejavov fúzatého pána. A kariéra sa rozbieha.
Bez ohľadu na kontroverznosť hlavnej postavy (práve na ktorej bazíruje aj príťažlivosť knihy) je čítanie Er ist wieder da celkom zábavou. Nie je to nič hlbokofilozofické, no pritom miestami popri smiechu mrazí od komentárov a pozorovaní sveta Hitlerom. Ten je natoľko uveriteľný (pedantne si prečesávajúci cestičku vo vlasoch, neuroticky hromžiaci pri pracovníkoch nie-až-tak-schopných ako Bormann alebo Göring, či jednoducho smútiaci pri každom neopätovanom nemeckom pozdrave), že ho miestami prestanete vnímať ako umelú postavu, slávne meno, ktoré si nejaký autorko zapožičal do knihy, aby sa kupovala. Fundovanosť autora v oblasti historickej sa v knižke nezaprela.
Hitler koná fanaticky, koná pre vyššie dobro, dobro národa. Kritizuje, analyzuje, plánuje. Zažíva, hm – zaujímavé a rôznorodé situácie, do ktorých ho privedie jeho narastajúca popularita i politické presvedčenie. V neposlednom rade je v knihe načrtnutý akoby len začiatok jeho kariéry. A to veru na smiech nie je. Jeho návšteva Oktoberfestu zato áno.
Ak sa odosobníte od nepríjemného pocitu, ktorý vás môže premknúť pri Hitlerových úvahách o Židoch, ak to celé pojmete ako literárny úlet, povedala by som, že je Er ist wieder da zaujímavým čítaním, pri ktorom sa občas mentálne prefackáte, keď vám hlavná postava zrazu začne byť sympatická. Práve toto je znakom autorovej šikovnosti, takisto ako skvele písané nemecké dialekty (zaujímalo by ma, ako sa s nimi popasovali prekladatelia) a vtipné nedorozumenia v komunikácii ľudí súčasných s vodcom z minulosti.
Pre mňa popri Glühweine dobrá drážďanská kúpa. A čo na knihu vraví môj najobľúbenejší nemčinyznalý muž? Prepnite na češtinu a začtěte se.
Už je tady zas. Adolf Hitler se probudí v současném Berlíně a nestačí se divit. Svět kolem něj se změnil. Tedy kulisy se změnily, oblečení, domy, způsob života. Lidé zůstali stejní. A tak se mu pomocí několika náhod a nedorozumění podaří opět dostat na společenský vrchol a získat množství oddaných následovníků… Už je (to) tady zas, další autor se snaží vytěžit z postavy jednoho z největších masových vrahů 20. století komické situace. Naštěstí z toho nevzešla parodie na sebe samu jako třeba v případě „komedie“ Mein Führer: Die wirklich wahrste Wahrheit über Adolf Hitler (2007). Hitler zkrátka – i sedmdesát let po své smrti – prodává.
Timuru Vermesovi se nedá upřít výborná znalost reálií (kolik Němců asi tuší, že rumunský diktátor ve 40. letech se jmenoval Antonescu?), perfektní zvládnutí Hitlerova slovníku i způsobu vyjadřování (z té knihy ho prostě slyšíte) a hlavně řemeslná zručnost a nesporný talent k politické i společenské satiře. Hitlerův rozhovor s hvězdičkou německého „showbizu“ na Oktoberfestu či setkání s političkou strany Zelených Renate Künast patří k nejzdařilejším pasážím knihy.
Vtipných momentů nabízí Er ist wieder da mnoho. Jen kdyby člověk stále nemusel myslet na to, že se směje s postavou, která má předobraz v jednom z největších masových vrahů v dějinách lidstva. A co hůř: s postupujícím dějem čtenář se zombie Hitlerem stále více sympatizuje, a dokonce mu tak trochu fandí. A pak přijde ten moment, kdy si uvědomí: Smí se to? Je v pořádku oživit bestii, která má na svědomí utrpení milionu lidí, jen k pobavení těch, pro které jsou jeho činy už jen kapitoly v učebnici?
Při čtení Er ist wieder da se mi na mysl znovu a znovu vracela vzpomínka na jiné veleúspěšné dílo německé literatury posledních let. Schlinkův Předčítač (Der Vorleser, 1995), který se dočkal i filmového zpracování (Četli už scénáristi v Hollywoodu Vermesův román?), funguje na podobném principu jako Er ist wieder da. Čtenář se chtě nechtě identifikuje s nacistickým zločincem a hledá omluvy pro jeho chování. Britský germanista Jeremy Adler román označil za „kulturní pornografii“.
Vermesova kniha se sice nesnaží nacistické zločiny nijak omlouvat, ale ani v nejmenším neodhaluje jejich zrůdnost. Hitler a jeho „minulost“ jsou pouhou kulisou, instrumentem pro satiru na současnou společnost, která je z povahy žánru založená na výrazných kontrastech. Miliony mrtvých a zničená Evropa tu vystupují jako kulisa pro úsměvnou kritiku poměrů v mediálním světě dneška. Pro někoho odvážné a vtipné, pro mě spíš nepatřičné.
Jediný pokus o kritické vyrovnání se s ideologií zla, kterou Hitler reprezentuje, Vermes nabízí ve scéně, při níž se „starý nacista“ setkává s těmi novými – příznivci německé strany NPD. V prvním plánu se může zdát, že jejich zesměšněním dostatečně ospravedlnil proměnu Hitlera v komického hrdinu své knihy, splnil úlitbu moralizujícím bohům, a nemůže tak být nikým obviněn z toho, že bagatelizuje nebezpečí návratu nacismu. Jenže právě v onom střetu starého s novým čtenáři sugeruje dojem, že neonacisté jsou jen neškodné obskurní figurky, jejichž nebezpečnost se nedá ani zdaleka srovnat s tím, co se dělo ve 30. letech 20. století. Není třeba je proto brát příliš vážně. A to je právě ta zásadní chyba, která se společnosti už tolikrát v minulosti vymstila. Nebrat vážně zakomplexované mladíky s namoženou pravou či levou rukou se totiž nevyplácí.
Pokud budete Er ist wieder da číst jako úsměvnou satirku na současnou německou politiku, média a tak zvaný showbusiness bez většího nároku na hlubší morální reflexi, královsky (nebo možná spíš vůdcovsky?) se pobavíte. Možná ale i vám nedá spát otázka, zda Vermes oživením Hitlera nepřekročil tu tenkou hranici dobrého vkusu…
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára