Tri veci, ktoré pristanú každému: úsmev, jemné letné opálenie a áčkové šaty.
Strih šiat do A je jedným z mojich najobľúbenejších. Ešte pred pár mesiacmi som ho mala rada na nosenie a na pohľad, dnes môžem potvrdiť, že sa aj krásne šije. Teda, až na pár prekážok. Lebo čo by bolo učenie sa bez výziev a tej správnej dávky vecí, ktoré nefungujú úplne presne podľa našich predstáv?
Pôvodne som plánovala ušiť košeľové šaty s klasickým golierom z látky, ktorá bude tá ozajstná echt košeľovina (nekĺzavá bavlna, ktorá sa strihá a šije de facto sama). Napokon to osud zariadil inak. Z eshopu mi prišla látka, ktorá sa síce nachádzala medzi košeľovými látkami, tkaním a materiálom mi však staré dobré bavlnené košele nepripomínala.
Challenge accepted, povedala som si, keď som látku držala prvý raz v rukách. Už vtedy mi bolo jasné, že práca s týmto materiálom prinesie veľa kĺzania a badateľne spomalí proces.
Pri reálnej práci s látkou som zároveň zistila, že je tkaná redšie než klasická bavlnená tkanina. Následkom bolo, že sa ku kĺzaniu materiálu pridal ďalší nervydrásajúci faktor. Pri čo i len minimálnom zadrhnutí nite - či už pri stehovaní dielov, radielkovaní, šití - sa nitka vytiahla a na látke bolo vidieť zatiahnutie alebo malú dierku. Predstavte si to zhruba tak, že máte hustejšie tkanú sieťku a zatiahnete za jednu niť - spraví sa vám viditeľne nechcená diera a zdeformuje tvar siete. Môj klasický detailizmus sa teda ešte znásobil a nepredvídateľosť látky ma privádzala ku hraničným hodnotám mojej trpezlivosti (rozumej: ešte jedna, naozaj jedna jediná vytiahnutá nitka a bola by som v stave uvažovať o zlikvidovaní šiat a začatí znova s inou látkou.)
