Strih šiat do A je jedným z mojich najobľúbenejších. Ešte pred pár mesiacmi som ho mala rada na nosenie a na pohľad, dnes môžem potvrdiť, že sa aj krásne šije. Teda, až na pár prekážok. Lebo čo by bolo učenie sa bez výziev a tej správnej dávky vecí, ktoré nefungujú úplne presne podľa našich predstáv?
Pôvodne som plánovala ušiť košeľové šaty s klasickým golierom z látky, ktorá bude tá ozajstná echt košeľovina (nekĺzavá bavlna, ktorá sa strihá a šije de facto sama). Napokon to osud zariadil inak. Z eshopu mi prišla látka, ktorá sa síce nachádzala medzi košeľovými látkami, tkaním a materiálom mi však staré dobré bavlnené košele nepripomínala. Challenge accepted, povedala som si, keď som látku držala prvý raz v rukách. Už vtedy mi bolo jasné, že práca s týmto materiálom prinesie veľa kĺzania a badateľne spomalí proces.
Pri reálnej práci s látkou som zároveň zistila, že je tkaná redšie než klasická bavlnená tkanina. Následkom bolo, že sa ku kĺzaniu materiálu pridal ďalší nervydrásajúci faktor. Pri čo i len minimálnom zadrhnutí nite - či už pri stehovaní dielov, radielkovaní, šití - sa nitka vytiahla a na látke bolo vidieť zatiahnutie alebo malú dierku. Predstavte si to zhruba tak, že máte hustejšie tkanú sieťku a zatiahnete za jednu niť - spraví sa vám viditeľne nechcená diera a zdeformuje tvar siete. Môj klasický detailizmus sa teda ešte znásobil a nepredvídateľosť látky ma privádzala ku hraničným hodnotám mojej trpezlivosti (rozumej: ešte jedna, naozaj jedna jediná vytiahnutá nitka a bola by som v stave uvažovať o zlikvidovaní šiat a začatí znova s inou látkou.)
Ako vidíte na obrázkoch, šaty neskončili v nedokončenom stave ako handra na podlahu alebo rituálne spálené za splnu mesiaca. Napokon sme si na seba s látkou zvykli. Malé nedokonalosti, ktoré vzišli z našej dlhodobej spolupráce, považujem len za znak originality. (Radšej, hehe.)
Nuž a prázdniny sú akurát v polovici. (Asi nikdy neprestanem letá deliť podľa školského roka. Zn. Učiteľské dieťa.) K môjmu letu neodmysliteľne patrí zvláštny stav, keď často neviem, čo so sebou. Pribudlo mi viac času cez pracovné dni, svetlo je tiež dlhšie a svet a ľudí okolo seba vidím kmitať rýchlosťou, ktorej nestíham. Mám vnútorné nutkanie robiť veľa vecí, ideálne si čo-to „nadrobiť“ na zimné dni. Má to však opačný efekt - niekedy neviem, čo skôr, kam skôr, mala by som chcieť ísť von na slnko, medzi ľudí a zvuky leta, no niekedy sa mi nedá.
Aj keď sa občas prichytím, ako kacírsky (áno - lebo ja mám leto ozaj rada) túžim po nekrikľavej šedi zimy, po neopuchnutej rýchlej verzii mojich rúk, ktorá sa spája s jednocifernými teplotami vonku, po mäkkom svetle lampy, ktorá sa zapína už o piatej a tak trochu spomaľuje čas... Napriek všetkým chvíľkovým skratom viem, že divné letné chvíle sú len takými prehánkami.
A aká je doterajšia bilancia môjho leta? Dvaja spriatelení psíci v novej práci, jedny hotové a dokonale padnúce košeľové šaty (tľapkám si po vlastnom pleci, ehm) a jeden divný víkend. Dvanásť minút natoľko skvelého svetla, že takmer nemám výčitky z toho, že som bola lenivá upraviť fotky, ktoré ste práve videli.
A jeden mesiac prázdnin predo mnou.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára