Margita - Príbeh jedného mena

Neviem, ako sa so svojimi menami stotožňujú iní ľudia, no moja cesta k menovej sebaláske bola pomerne dlhá a tŕnistá.

Patrím do generácie, v ktorej sa rodili Veroniky, Nikoly, Zuzky, Katky, Janky, Lenky, Martiny. Nadčasové klasiky, veľmi medzinárodné, ladiace ku krátkym i dlhým, írečitým slovenským i zahraničnejším priezviskám (južné Slovensko stajl). Aj prezývky mali moje rovesníčky tak správne cool.

Meno Margita sa v našej rodine dedilo. Preto nebolo pochýb, s akým menom odíde pred mhrmrmhmtimi rokmi z komárňanskej pôrodnice malé ušaté modrooké bábätko. Už sme boli v rodine dve - mama Gita a malá Gitka (často ma oslovovali aj s oným prívlastkom).

Ako čas a život plynul, všimli si aj iní ľudia exotickosť môjho mena. Margity boli a sú zväčša babičky mojich rovesníkov, a tak ma nemíňal nemilý výsmech spolužiakov v tínedžerskom veku. Mohlo mi to byť jedno, aj som si vravela, že je - napriek tomu som sa však dlhú dobu pri zoznamovaní nepredstavovala vôbec. Spoliehala som sa na to, že si to ľudia nejak sami zistia, ak budú chcieť, a rozhodnú sa sami aj ohľadom prípadnej prezývky. Samozrejme som sa preventívne vyhýbala aj zoznamovaniu samotnému. Jednoducho nebol čas, ehm. Učiť sa bolo treba. Maturita a tak.

 

Podvedomie je silné, občas silnejšie ako priame príkazy sebe samému. Že nemám to riešiť? Že to mohlo byť horšie? Ále, prosím ťa. Teda sa. A príručiek na to, ako sa zžiť so svojím menom v tej dobe neinternetovej nebolo. (Vlastne - aj teraz ich je nula. Hm - žeby diera na trhu motivačnej literatúry? Pokor svoje meno, pokoríš svet! alebo Meno-randum národa slovenského s podtitulom Vaše meno ozaj nie je také strašné, Bendegúz - možno moje budúce knihy!)

Cez vysokoškolské štúdiá a prvé roky po, kedy som žila v Bratislave, bola situácia stále neutešená. Netušila som, ako sa mám predstavovať - Margita je príliš oficiálne, Gitka som bola, keď som bola menšia, a Gita je mama. Navyše som sa dostala do nečakanej situácie - jedna Margita z vekovej kategórie pod 85 rokov sa stala mojou kolegyňou. Nemusím asi vysvetľovať, aké to bolo zvláštne. Stretnúť ďalšiu Margitu? Neexistuje! Za rok a pol, čo sme boli kolegyne, som ju menom a ani nejakou ustálenou margitoprezývkou neoslovila ani raz. Ako som len mala? Ako sa nám hovorí?

Plnohodnotnou Margitou - bytosťou, ktorá má v rovnováhe ducha, telo a meno a nastáva u nej tzv. kalokagitia - som sa stala po polroku života v Berlíne. V medzinárodnej skupine nechcete miasť ľudí a predstavujete sa jednoducho celým menom. Žiaden Džony, keď si Johannes-Werner, žiaden L-Dog, keď si Lajos a žiaden Momo, keď si Mohammed. Teda, ten Momo tam bol, ale chápete. Bežne ľudia zväčša zabúdajú, nepočujú, zle si zapamätajú - cudzinci to majú ešte ťažšie. A zrazu som zažila veci nevídané - dostávalo sa mi krásnych reakcií od ľudí a moje meno bolo vyslovované s komplimentmi. Margita znela zrazu francúzsky, nemecky, anglicky.

A je tomu tak dodnes. V Prahe je život medzinárodný a Margít je málo i tu. Dostalo sa mi toľko komplimentov na moje meno, že to prevážilo všetky chichoty „tolerantných“ puberťákov spred rokov. Margita vie znieť španielsky, dokáže mať veľa prezývok a pre mnohých budem prvá a posledná Margita, akú stretli. Je to skvelé meno na slovné hračky. A praktické - ostatní vedia odstupňovať emócie voči vám od stupňa Margitka až po Gitisko.

A dedí sa u nás ako rodinný šperk. Dúfam, že sčasti aj so superschopnosťami, ktoré Margity našej rodiny mali a majú.

*
Mimochodom, i šaty som zdedila. Verili by ste, že majú takmer 60 rokov?