Pichalo ma v duši (nostalgia!), keď boli spomenuté všetky berlínske zákutia a zastávky, kde som sa kedysi pohybovala aj ja. Veľmi mi motív v knihe pripomínal nedávno čítanú gaimanovku Neverwhere. Paralelné svety, (ne)ľudia a (ne)bytie, ktoré jestvuje popri našom a my ho nevidíme. Akurát v tejto knihe bolo viac gitár a piva.
Tentokrát som prečítala Rudiša po nemecky, asi však najbližšie ostanem pri českých origináloch. A čo vám poviem - srší z toho hluk punku, berlínskô, mesto, ktoré sa pred vami premieta, keď jazdíte hromadnou dopravou. Ak sa práve nachádzate v životnej fáze tzv. stratenosti (kde mám byť? čo mám robiť? a kto sakra som?), možno vás kniha inšpiruje k najlogickejšiemu kroku, ktorý stratenec môže urobiť. Áno - odísť do Berlína a stať sa pankáčom blúdiacim (?) v pavučine metra.
Nuž a... Berlin, ich vermiss' dich!
Monika Kompaníková - Na sútoku
Túto knihu som prečítala za jedno popoludnie. A nebolo to tým, že by boli na jednej strane dve holé vety a obrázok. O tejto knihe by som veľmi chcela napísať čosi poetické, čosi, čo dokonale vystihne plynutie slov a myšlienok v nej. No nejde to.
Skúšam si nájsť cestu k súčasným autorom slovenským a českým a ak hľadáte túto cestu aj vy a nevidíte na smerovú tabuľku od tŕnia a divokých jabloní, dajte na moje odporúčanie a skúste knihy od Moniky Kompaníkovej. (Aj ja idem čítať ďalšie od nej.) Hlavne osoby s averziou voči klasickým - alebo vlastne hocijakým - happy endom si prídu na svoje.
Predpokladám, že z tejto knihy nebudú nadšení skalní dejofilovia a fanúšikovia drám a zvratov. No práve „malé“ tragédie, tie ľudské a bežné, z ktorých sa nedá vymaniť a ktoré skôr či neskôr postretnú každého, je podobne náročné knižne vykresliť ako hocijako dramatický súboj Potter vs. Voldemort.
Mimochodom, jeden element v knihe ma doslova sklamal - Kompaníková zrecyklovala („požičala si“) starú historku / vtip o liberálne vychovanom pankáčovi, ktorý nalepil žuvačku do vlasov malého otravného dievčatka, takisto vychovaného metódou voľnej výchovy. Snažila som sa prísť na to, prečo človek, ktorý napíše knihu, použije motív, ktorý ešte aj mne ktosi prerozprával pred pár rokmi. Prečo, Monika? PREČO?
Praha Noir - kolektív autorov (usporiadal Pavel Mandys)
Odkedy sa nachádzam v životnej fáze, ktorá sa prejavuje okrem iného aj nekupovaním si kníh a o to excesívnejším čítaním, ma nesmierne teší, keď dostanem knihu ako darček. Aj predtým ma to samozrejme tešilo, no v súčasnosti mám k dávnejšie dostaným i k tým aktuálnejším láskyplnejší, vrúcnejší vzťah než kedykoľvek predtým.
Aj Ježiško sa minulé Vianoce stal mojím knihodarcom a podaroval mi zbierku noirových poviedok spojených miestom deja, ktorým je Praha. Autormi poviedok sú rôzni súčasní autori, ktorí sa - niektorí lepšie a niektorí menej - popasovali so žánrom, alebo sa aspoň pokúsili o letmý a nežný dotyk noiru.
Ekvivalentné zbierky noirových poviedok vyšli už vo viacerých mestách, takže Praha nasledovala Dublin, Boston, Washington a ďalšie. V zbierke poviedok sa mi napočudovanie (vlastne - ani nie) najviac páčili poviedky najmenej noirové, bez opulentných klišé a dejových zvratov a iných typických znakov žánru.
Každá z poviedok sa spája s mestskou časťou alebo s nejakým miestom v Prahe (Stromovka ftw!) a každá je úplne iná. Pavel Mandys, ktorý poviedky usporiadal a napísal aj medailóny autorov poviedok, sám v úvodnom texte knihy vyjadruje zvedavosť na to, aké reakcie tieto noirové pokusy vyvolajú u čitateľov. Nuž - dobrá otázka! Mne sa osobne najviac pozdávala poviedka Petry Soukupovej (a je to len náhoda, že sa práve táto spájala so Stromovkou. Naozaj!), no všetky mali čosi do seba a vyznačovali sa príjemnou čitateľnosťou. A keď jednu dočítate, nikdy neviete, o čom bude ďalšia.
Pestrú mozaiku autorov a svojskú atmosféru knihy dopĺňa parádna grafika (radosť listovať, ovoniavať, dotýkať sa strán). A vyšla už aj audiokniha! To pre prípad, že by ste si všetku tú radosť z fyzickej knihy chceli nechať ujsť.
Navyše, knižka ma veľmi nabudila a neviem, čo čítať skôr. Nejaký ukážkový noirový kúsok? New Jersey Noir? Petru Soukupovú? Počkať na prípadný noirodeninový darček alebo prečítať si menoire nejakej významnej či známej osobnosti?
Kým vyriešim túto dilemu, aspoň vám zamávam. Au renoir!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára