Grandhotel - Jaroslav Rudiš
Keď mi niečo chutí, jem alebo pijem to dovtedy, kým mi to nezačne vyliezať ušami. Takto som sa na istú (temnú, veľmi temnú) dobu prekorenila chaiom latté a prejedla kokosiek z Delmartu a v podobnom duchu postupujem aj s knihami. Je to silnejšie ako ja! Rudišov Grandhotel som si požičala po veľkej páčivosti helsinského punku a hotelové čítanie sa mi páčilo ešte viac. Mám rada uveriteľné písanie - v hocijakom žánre. Bez pátosu, kŕčovitej snahy o hĺbku a ťahanie čitateľa do nejakého divného, plytko vykonštruovaného temna alebo jeho opaku.
Česi a Nemci. Minulosť človeka a jej dopad na prítomnosť. Veľmi sa ma dotýkal motív domova a ukotvenia človeka. Jazyk znova obrúsený, nevágny. Líbí se!
Neverwhere - Neil Gaiman
Keby som vedela kresliť a keby som písala knihu, ilustrovala by som ju presne tak, ako Chris Riddell knižku Neverwhere. Teda, keby nebolo Riddella a nebola by zo mňa nehanebná autorka lacných kópií, chápete.
Po Miss Peregrine prišla znova knižka o paralelných svetoch. Slová dopĺňané skvelými, skve-lý-mi ilustráciami spomínaného majtra ceruziek, som hltala očami, rukami, vlasmi, malíčkami a žila myšlienkou „paralelnej Prahy“ niekoľko dní. Neverwhere je totiž Londýn, ale aj všade inde. Časopriestor, do ktorého sa náhodou niekde prešmyknete cez malú škáru v matrixe každodennosti a ocitnete sa v paralelnom svete. V prípade Podlondýna ide skôr o pachopriestor, kde je tma redšia ako hustý pach, smrad, zápach tohto sveta obývaného nepoviem-vám-akými bytosťami.
V tomto svete sa ocitne Richard, akýsi londýnsky Joseph Poppy. Nemusím vám asi opisovať, ako sa mu začne cnieť za nudným londýnskym životom, až mu nozdry začne spaľovať pach Nikdykde (názov, pod ktorým nájdete knihu v českom preklade) a jeho život visí na vlásku viac než raz.
Len či je preňho jeden zo svetov správnejši, než ten druhý?
Ako nájsť spoločnú reč s potkanom?
A pod ktorým prahom je Podpraha?
Rudiš je nositeľom Ortenovej ceny. Za rohom mám Ortenovo námestie. A na poličke knižného Ortena.
Ako však poéziu čítať? Upustila som od predstavy, že si na poetické chvíle musím zadovážiť minimálne nachový župan a vranu jemne krákajúcu za oknom. Kľúč bol v dávkovaní.
Elégií je deväť a môžete si ich rozumne rozvrhnúť, použiť ich ako poetickú vsuvku či ozvláštňujúci element medzi štandardnými aktivitami človeka čítajúceho poéziu - trebárs hrou na violončele, česaním vášho koňa či škrobením krajkových vreckoviek.
Nech už sa rozhodnete čítať achmi a ómi zdobené elégie Ortena alebo iné žánre iného autora, skúste aj trik s čítaním nahlas. Udrží vašu pozornosť (ktorá mne uchádza častejšie, než mi je príjemné) a ak to spravíte verejne, možno vám spolucestujúci v električke či ľudia v supermarkete prispejú lyricky cinkajúcimi mincami.
Poézi-yeah!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára