Máločo mi vadilo toto leto. Ono je to tak, že čomu dovolíte, aby vám vadilo, to vám aj vadiť bude. A to vám môže leto i iné dni pekne zho-vadiť. (Žmurk.)
Prahu sme pred pár dňami opúšťali letnú a vrátili sme sa o štyri dni do Prahy jesennej. Takej tej nepekne jesennej - s hmlodažďom, pri ktorom neviete, či si vybrať dáždnik, nasadiť kapucňu, alebo využiť najbližšiu gilotínu a hlavy sa rovno zbaviť, aby vás to neviditeľné mokro neotravovalo.
Tohtoročné posledné letné dni - také, kedy bolo ešte cítiť vôňu leta - som strávila na Vysočine.
Začínam mať pomaly viac navštívených miest v Česku ako na Slovensku, čo je trochu na zahanbenie, ale vlastne aj nie. Česko je krajinou turisticky veľmi dobre označenou a i v menších mestách pochopili, že turisti sú pre regióny fajn. (Poznámka: možno ide len o môj zidealizovaný pohľad na skutočnosť, ale...) Mnoho náučných stezek, zámky prístupné verejnosti, všade skvelé suveníry (wow, to je bloček s PEROM, ktoré sa naň dá PRIPNÚŤ? Poprosím dvadsať kusov!). Aktívni dôchodcovia štverajúci sa na skaly (občas v žabkách, šľapkách či inej adrenalínovej obuvi), s vnúčatami po boku.
Opustiť pražskú bublinu (tzv. Prublinu) a svet, ktorý ide podľa trochu svojských pravidiel, nikdy nie je na škodu. Zistíte, že všetky klišé o Čechoch sú asi rovnako pravdivé, ako tie o iných národoch (teda vôbec) a že byť preč od hlavného mesta znamená aj byť preč od mnohých prejavov negatívna. Život je inde akýsi pomalejší a ľudia akoby ukazovali lepšie verzie seba samých. (Vesmír, prosím ťa, nepouč ma, že to nie je pravda nejakou hroznou príhodou v blízkej budúcnosti. Prosím!)
Napríklad vám obsluha v reštaurácii v Jindřichovom Hradci pre istotu povie, že sa zemiačky smažia v oleji, ktorý môže obsahovať stopy smaženia vecí obalených v pšenicoidných prísadách a odporučí vám radšej inú prílohu. Celkom zmena, keď to porovnám s čašníkom v jednom nemenovanom stravovacom zariadení v Prahe, ktorý mi - pri tom extrémnom počte požiadaviek (žiadna múka, rajčiny a kapusta) rovno povedal, aby som si s mojimi maniermi zašla do inej reštaurácie.
Prípadne chcete využiť hodiny prestupu v Jihlave a ísť do ZOO. S batohom na chrbte sa nedá koncentrovane ochkať nad vizuálnou hebkosťou púštnej mačky, no úschovňa batožiny na autobusovej stanici kvôli rekonštrukcii už / ešte neexistuje. Zájdete si do informácií a pani vám oznámi, že žiadna iná úschovňa neexistuje, no jedným dychom dodá, že si môžete veci nechať u nich v kancelárii. Jediná prosba - aby sme sa po veci vrátili, kým zatvoria. Už-už som si začala predstavovať rozpredávanie môjho batohového imania a zubnú kefku končiacu na čiernom trhu, keď som sa pristihla, ako panej vďačne podávam batoh.
 |
| Taká hebká. |
 |
| ZOO, alebo raj hipsterských detailov? |
 |
| Hedviga, si to ty? |
Jihlava bola našou prvou stanicou pred Telčom. Upúta predovšetkým kolosálnym Priorom týčiacim sa v strede historického námestia (áno, socialisticko-realistický monumentálny štýl stretol estetiku dejín), spomínaným informačným strediskom s milými zamestnancami a skvele vymyslenou zoologickou záhradou (v lepšej som asi nebola - ale možno to bolo tým, že sme tam boli v bežný neprázdninový deň = takmer žiadni iní návštevníci, ešte menej detí a hluku).
S primeranou dávkou kinedrylu (môj citlivý juhoslovenský žalúdok, poznajúci len rovno, rovno, rovno a jemnú zákrutu doprava, kľukaté cesty nedával) a trpezlivosti so šoférom (myslela som si, že cigaretové pauzy sa už nerobia, najmä nie keď má autobus plný ľudí a motor stále idúci) sme sa ocitli v Telči. Je to UNESCO-mesto, takže cestu v tomto meste vám skrížia neodmysliteľné skupinky japonských hobby-fotografov i obchodíky pre turistov.
 |
| Vľavo môj najobľúbenejší. |
 |
| Knižky od Strižky. |
 |
| Bežný telčský letný deň. |
Ešte v Prahe sme vtipkovali, že v Telči určite nebudú mať chai latte a budú na mňa vyvaľovať oči, čo to chcem. Čuduj sa svete, dala som si skvelý chai za polovicu pražskej ceny a k tomu sprístupnenie kulečníku za cenu úsmevu. Telč bol krásny, zámok sa páčil, víno bolo skvelé (predsa len, je to Morava). Najviac sa mi však vždy a všade páčia veci, ktoré sú mi známe z domova - pri každom traktore, bežnej babičke či dome, ktorý by pokojne mohol byť susedom toho nášho, si spomeniem na domov. To mám všade najradšej - blúdenie najbežnejšími ulicami, stretanie najbežnejších ľudí a domov, kde sa dejú príbehy rodín, nie exponátov.
Keď už sme však mali ten zámok na pár krokov od ubytovania, predsa ho barbarsky neobídeme! Telčský zámok je krásne zariadeným miestom, kde sa vám nedá inak, len si predstavovať váš nedeľný chill-out v posteli s aristokratickým levelom nadýchanosti (a s historicky nekorektným notebookom alebo čítajúc najnovšieho Sedarisa). Obyvatelia zámku vedeli, čo je dobré, a tak mali viacero ultrapohodlných stoličiek (pohoviek, sofa a kadečoho pre pohodlie ich vznešených zadkov) vo viacerých izbách. Čítacia izba, kútik pre hranie karát, stolík na popoludné snovanie mocenských plánov. Všetko bolo.
 |
| Pohľad na zámok. |
 |
| Ako inak stráviť fajn chvíle, keď nie hrou na mandolíne? |
 |
| Japonské turistky obdivujú stredoeurópsku flóru. V pozadí asi „vyučovanie v prírode“ a.k.a. kým nespoznáš tento list, domov neodídeš! |
 |
| Ozdoby na stenách. |
 |
| Dobrá prechádzka nikdy nehafkodí. |
 |
| Adam a Eva. |
Ja sa napríklad budúci rok sťahujem na zámok.
Mandolínu už mám.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára