Ako čítať Sæterbakkena a iné knižné temno

Zima sa prehupla z tej viac cozy časti (s jemne praskajúcim drevom v krbe, akurátne vintage gaučom a čítaním knižiek v starom rozťahanom svetri za tichej romantiky života) do už-choď-preč časti. Nekonečná, šedá, s ránami, kedy sa človek ledva vyvlečie z postele a v krbe by najradšej spálil všetky - nazvime ich diplomaticky - predjarné dni.

Za takejto zimy je fajn prečítať si nejakú temnejšiu knihu. U mňa to bola kniha nórskeho spisovateľa Stiga Sæterbakkena, ktorý v pomerne mladom veku spáchal samovraždu. Žeby sa o rozhodnutie skoncovať so životom pričinilo aj to, že počas písania svojich kníh tie knihy aj - čítal? A čítal? A znova čítal?

Nechajme však dohady a poďme ku knihe. Útla kniha Siamská dvojčata má slov málo, no i tá trocha vás dokáže vnútorne poškriabať a vzápätí posoliť ranu. A pri prvej možnosti strhne chrastu. A ranu znova posolí. A ešte vám jednu vrazí, keď sa nebudete dívať.

Severské temno ma pravdupovediac nikdy literárne neuchvátilo. Neoriginálne príbehy tvorené nepeknými skutkami a knihy s prívlastkami ako temná, hrozivá, najdesivejšia kniha, akú ste kedy čítali. A napokon je to vždy jedno veľké meh. Už som aj prišla na to, čo mi tak vadilo pri vstrebávaní prvoplánovo zlých vecí. Ono strach, beznádej a temno ľudskej duše sa nenachádza v príbehu, ale skôr v myšlienkach, v človečenskom vnútri a v tom, ako sa človek vysporiada s údelom, na ktorom nezmení ničomné nič. (Staré známe kombo staroba a choroba, familiárne zvané Stachoba, nežne Staška.)

Hlavnými postavami sú muž a žena. Manželský pár tvorený slepým, ochrnutým a zostarnutým mužom a jeho manželkou, ktorá sa oňho v rámci možností stará. Kapitoly sú striedaním vnútorných monológov muža a ženy. Nuž takto: dynamickí a športovo aktívni dôchodcovia typu Rainer-Dietmar a Edeltraud, cestujúci po svete v karavane, zdravo opálení s bielozubými úsmevmi a píšuci pohľadnice vnúčatám zo slnkom zaliatych i romanticko-daždivých destinácií to veru nie sú.

K deju neprezradím nič - stačili by naozaj dve vety a mali by ste prezradené všetko vyspoilerovateľné. Čítanie a prečítanie knižky, ktorá po pár slovách funguje ako mentálne závažie a ťahá vašu dušu a myšlienky kamsi do hlbín, vás však môže zahaliť temným závojom. Nasleduje preto pár tipov, ako si priviazať pomyselný balón na oné mentálne závažie a s ľahkosťou prečítať i obsahom ťažšiu literatúru.

1. Čiernu depresívnu duševnú mazľavinu zajedajte čímsi sladkým a doprajte si primeranú dávku kofeínu. Tieto dve čarovné veci vám po odložení knihy nedovolia ľahnúť si do postele a uplakať sa do ríše snov.

„Hlava je místo na myšlení, ale i na celou řadu trápení. Černá díra plná slov, skutečné peklo.“

2. Často vám ulietava pohľad a keď sa na knihu náhodne zadívate, vnútorne kúsok z vášho pozitívneho Ja odumrie? Zabaľte si knižku do veselého baliaceho papiera, alebo si ju schovávajte do veselých taštičiek.

„Z nosu mi koukají červi, a jak rostou, padají ven.“


3. Praktizujte ilustračno-literárny multitasking a kreslite si jednorožce (prípadne myšorožce) počas čítania najmenej dúhových pasáží.

„Zvažovala jsem, jak nejlépe sa toho zhostit, až budu nucena to udělat. Viděla jsem se v duchu, jak nad ním stojím, celá se třesu, v ruce nůž, představovala jsem si, že se k němu zezadu blížím, ručník obtočený kolem ruky...“

4. Držte knihu pevne v rukách. Predtým si na menovaných rukách potetujte prsty, prípadne iné viditeľné časti a vo chvíľach núdze na ne zablúďte pohľadom.

„(...) je přece jediná, která ví, co je pro mě dobré a co pro mě dobré není, tak to bylo vždycky, tak to bude i toho dne, kdy mi na mé naléhavé přání a přesně podle mého návodu zasekne sekyru do lebky (...).“

5. Naozaj!

„Život na hovno, dal bych přednost peklu!“

Samozrejme, ak uprednostňujete väčšiu interakciu s inými živými bytosťami, môžete si zabezpečiť šteniatko alebo viac šteniatok na obdobie čítania knihy. Prípadne môžete čítať temné riadky v objatí niekoho blízkeho (alebo objímacieho vankúša, ak je blízky ďaleko).

A nech čítate hocičo, majte sa pri tom fanta-stig!